Netušila som, že by mohlo nejakému učiteľovi napadnúť to, čo nášmu pánu učiteľovi výchovy umením. Pán učiteľ nám nakázal vziať si do školy klbká vlny, že vraj budeme robiť sochu. Ja sama som si myslela, že budeme tie špagáty obmotávať okolo klinčekov pribitých na drevenej doske. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že bavlna nám bude „lietať“ po celej triede. Každý mal v ruke svoje klbko a „hádzal po lampách“, na tabuľu, priväzoval o lavice, prípadne ho hodil po spolužiakovi. Celú hodinu sme behali po triede, hádzali, stúpali na stoličky, aby sme klbká vyhodili čo najvyššie. Pán učiteľ behal s fotoaparátom ako paparaco sem a tam.
Keď zazvonilo, všetci sme boli spotení a okúzlení dielom, ktoré sme vytvorili.
Cez hodiny sme v tej obrovskej pavúčej sieti sedeli zakuklení a plietli si svoje obydlia. Na svoje miesto sme sa dostávali po štvornožky. Chalanom vykúkali iba hlavy, nás nižších členov triedy nebolo ani vidieť. Celá naša trieda hrala farbami. A keď nám naša triedna pani učiteľka oznámila, že pavučina zostane až do Dňa otvorených dverí, tešili sme sa a sme pochybovali o jej výdrži. Predsa len – nehrať sa s tými špagátikmi bolo veľmi ťažké. Ale zvládli sme to! Som hrdá, že som bola súčasťou umelcov, ktorí sa na tomto veľkom diele podieľali.
[nggallery id=276]
K. Vlniešková, Tercia