Bola letná noc. August 1936. Vo dverách zaštrngal kľúč, otvorili sa. Do sály v piaristickom kolégiu vošli ozbrojenci. Sála, ktorá slúžila ako dočasné väzenie, bola poloprázdna. Veliteľ vyzval pár zvyšných väzňov, aby vyšli von. Odišli. Keby múry mohli rozprávať, tak by rozpovedali príbeh tak neuveriteľný, že by ho nenapísal ani najlepší scenárista… Napísal ho život a svedkovia prehovorili neskôr…
Barbastro je mesto na severovýchode Španielska, v provincii Huesca, vzdialené asi 184 kilometrov na západ od Barcelony. Piaristi do mesta prišli roku 1677 a zriadili tu prvý kláštor svojho rádu v Španielsku. V roku 1721 bol dokončený nový kláštorný komplex so školou, roku 1779 bol dobudovaný piaristický kostol. Od 18. storočia tu pôsobili v oblasti výchovy a vzdelávania, medzi absolventmi školy boli aj viaceré známe osobnosti. Najznámejšou je asi José María Escrivá de Balaguer, zakladateľ náboženskej spoločnosti Opus dei.
Začiatkom 30. rokov 20. storočia v meste okrem piaristov pôsobili aj klaretíni (Kongregácia Misionárov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie). Pripravovali sa na misijnú prácu v Afrike a Ázii, komunita mala 60 členov – 9 kňazov, 12 rehoľníkov a 39 seminaristov. Väčšina seminaristov mala okolo 25 rokov, najmladší 21 rokov.
Výbuch nenávisti
V roku 1936 vypukla v Španielsku občianska vojna. Bola výsledkom nahromadených konfliktov medzi rôznymi ideovými prúdmi spoločnosti. Vtedajšia vláda bola nestabilná a na to zareagovala armáda, ktorá uskutočnila štátny prevrat.
Po vypuknutí vojny sa nenávisť niektorých ľudí obrátila proti katolíckej cirkvi. Klaretíni sa do politiky neplietli, napriek tomu boli znepokojení, pretože bezpečnostná situácia sa zhoršila. V uliciach prevzali vládu násilníci. Rýchlo vznikali ozbrojené bandy. 20. júla 1936 ozbrojenci vpadli do seminára, kde mali na základe udania hľadať zbrane. Fáma o zbraniach v kláštore vznikla na základe zvláštnej náhody. Seminaristi ako mladí muži podliehali brannej povinnosti a podľa vtedajších predpisov ich museli s niektorými základnými vojenskými pravidlami oboznámiť. Niekoľkokrát ich zobrali na cvičisko za mestom, kde ich videli miestni ľudia. Na vojenskom cvičisku našiel jeden z mladých mužov náboj, ktorý si zo zvedavosti ponechal. Ten neskôr ich nepriatelia našli a túto drobnosť využili proti nim. Žiadne reálne zbrane však seminaristi a kňazi nemali, napriek tomu ich všetkých zatkli. Odviedli ich do kláštora piaristov, ktorý poslúžil ako dočasné väzenie. Pred odchodom stihol ešte otec Luis Masferrer rýchlo vziať zo svätostánku eucharistiu, aby predišiel jej znesväteniu. Ukryl ju pod reverendou a v nasledujúcich dňoch slúžila ako posila na ceste, ktorá mužov čakala…
Nemám zbrane, len ruženec
Seminaristi a rehoľníci boli uväznení u piaristov, vedenie rehoľnej komunity v mestskom väzení. Keď priviedli otca Peréza k bratom po jednom vypočúvaní, tak dostal otázku : „Čo sa ťa pýtali?“ … „Pýtali sa ma, kde máme zbrane. Ja som vzal ruženec, ukázal im a povedal : Nemám zbrane, len toto …“ Vedúci seminára – otcovia Felipe Munnáriz, Juan Diáz a Leoncio Peréz – trpezlivo znášali podmienky väzenia, ktoré zdieľali spolu s ďalšími zatknutými katolíkmi. Bol medzi nimi aj Ceferino Gimenéz Malla. Malla bol zaujímavý človek. Španielsky Róm, obchodník s dobytkom. S manželkou nemal deti, a tak si adoptoval svoju neter, po smrti manželky sa stal františkánskym terciárom a katechétom. (Hoci bol negramotný, mal výrazne znalosti náboženstva.) Bol uväznený za to, že sa na ulici zastal zbitého kňaza. Priťažilo mu aj to, že mal pri sebe ruženec, ktorého sa nechcel vzdať. Zvláštnym prípadom bol otec Ramón Vall, ktorý v seminári pracoval ako kuchár. Mal na sebe pracovné oblečenie (nie reverendu), zásteru a mozoľnaté ruky. Vojaci ho preto považovali za biedneho sluhu, hoci im povedal, že je tiež členom komunity. Neverili mu, nezatkli ho. Vall nakoniec prežil vojnu, zomrel v Barcelone roku 1961.
Cesta na Kalváriu
Z Barcelony prišiel príkaz, aby odstránili všetkých nepriateľov revolúcie. Inými slovami, aby zabíjali ľudí iného svetonázoru. Toto rozhodnutie sa stalo pre klaretínov osudným. Ich vinou bolo to, že boli kresťania a kňazi. To revolucionárom stačilo. Počas troch týždňov väzenia boli seminaristi vystavení nedostatočnej hygiene, smädu, ale aj psychickému a fyzickému teroru. Hrozby zbraňami, posmievanie, nadávky. Ich strážcovia im hovorili : „ Dajte dolu reverendu, poďte bojovať za našu revolúciu a nič sa vám nestane“ … Klaretíni však boli rozhodnutí svoju vieru nezaprieť…
Trini
Volali ju Trini la Pallaresa. Bola to pekná mladá žena, ktorá žila v Barbastre. Mala rada americké filmy, hlavne tie, kde hral s Rodolfo Valentino. Hollywoodský herec Valentino, hviezda medzivojnového filmu, bol predmetom obdivu mnohých žien. V barbasterskom seminári študoval 23-ročný Esteban Casadevall. Esteban sa výzorom podobal na Valentina. Párkrát, keď sa seminaristi prechádzali v meste, si ho dievča všimlo – a hoci to znie bláznivo – bezhlavo sa do „svojho Valentina“ zamilovalo. Trini sa viackrát pokúsila nadviazať s Estebanom kontakt. Chodievala sa pozerať cez okno do ich „väzenia“, pod zámienkou rozdávania novín prišla medzi nich a chcela, aby sa len na ňu pozrel. Neuspela. Mladý muž vždy odvrátil tvár a v obkolesení spolubratov venoval svoj čas modlitbe. Chcela mu aj pomôcť, ale nevedela ako, bol v situácii, z ktorej nebolo úniku. Raz mu žena pomohla aspoň vtedy, keď ho ozbrojenci týrali. Aké zvláštne príbehy sa v živote stávajú…
Kristovi vojaci
Druhého augusta 1936 bola popravená prvá skupina kresťanských väzňov, medzi nimi aj vedenie seminára – otcovia Munnáriz, Diáz a Peréz. Vtedy zahynul aj rómsky katechéta Malla. Ďalšie popravy nasledovali 12., 13. a 15. augusta. Vždy vybrali skupinu seminaristov, prečítali ich mená, zviazali ruky a odvliekli na nákladné auto, ktoré ich odviezlo na popravisko. Trinásteho augusta bol medzi nimi aj Esteban Casadevall, ktorého s inými za pokriku davu vyvliekli k nákladiaku. Pred nástupom do auta sa k nemu predrala spomedzi davu Trini a vtisla mu do ruky malý krížik. Casadevall spolu s bratmi zomrel ráno, kríž pred zastrelením držal pred sebou ako štít . Poslednú veľkú skupinu 20 seminaristov popravili 15. augusta – v deň Nanebovzatia Panny Márie. Cestou na popravu spievali : „ Ježiš, už vieš, že som tvoj vojak – pripravený bojovať na tvojej strane, až kým neumriem. Moja vlajka a ideál. A aký ideál ? Pre teba, môj kráľ, dať krv. Panna Mária, kráľovná nebies, sladká útecha v boji za ideál tvojho vojaka. A aký ideál ? Pre teba, moja kráľovná, dať krv.“ A ich spev sa rozliehal ulicami ranného mesta…
18. augusta popravili posledných dvoch seminaristov, ktorí boli chorí v nemocnici. Ostal len vyše osemdesiatročný kňaz Joaquin Muñoz, rehoľník sužovaný chorobami, ktorý tiež ležal v nemocnici. „A čo spravíme s týmto ?“ – pýtali sa ozbrojenci… Nakoniec ho nechali tak…
Odkazy
Vo väzení dopadli na klaretínov neistota, nervozita i strach, nakoniec však prevážila dôvera v Boha. Dali to najavo v písomných odkazoch, ktoré si zapisovali na rôzne miesta – do breviára, modlitebnej knižky, na útržky papiera, servítky, obaly od čokolády, na stenu… Veľa z nich sa našlo na papierikoch ukrytých vnútri stoličky pri klavíri. Zachovali sa a prinášajú pekné myšlienky. Napríklad :
„Kriste, Morituri te salutant !“
„Nech žije Kristus Kráľ ! Nech žije naša umučená Kongregácia ! “
„Nech žije Nepoškvrnené srdce Márie !“
„Odpúšťam svojim nepriateľom.“
„Bože, odpusť im !“
„Vďaka a sláva Bohu za všetko !“
„Prosím povedzte otcovi José Foguedovi, že to vyzerá, že nemôžem ísť do Číny ako som si vždy želal, som však potešený ponúknuť moju krv pre misie v Číne a budem sa za nich modliť z neba.“
„Barbastro. 12. augusta 1936. Ako umierajúci Ježiš na kríži odpustil svojim trýzniteľom, aj ja im z celého srdca odpúšťam a sľubujem, že budem sa modliť za nich a ich rodiny. Zbohom.“
„Robotníci ! Zomierame, milujúc vás a odpúšťajúc vám. Mnohí z nás ponúkli svoje životy za vašu spásu.“
„Mama, neplač. Ježiš si žiada moju krv. Idem ju preliať z lásky k nemu. Idem do neba. Počkám tam na teba.“ ( napísal seminarista Salvador Pigem v odkaze rodine)
„Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije srdce Márie ! Nech žije klaretínska kongregácia ! Ideme do neba modliť sa za vás. Zbohom ! Zbohom ! ( záverečné slová listu pre generálneho predstaveného klaretínskej kongregácie v Ríme, list sa podarilo prepašovať k adresátovi)
Medzi zadržanými seminaristami boli dvaja Argentínčania. Kvôli ich cudzej štátnej príslušnosti im neublížili, ale odviezli do Barcelony. Odtiaľ odišli do Ríma, kde podali svedectvo o tom, čo sa v Barbastre stalo… V roku 1992 vyhlásil pápež Ján Pavol II. 51 mučeníkov z Barbastra za blahoslavených. V roku 1997 bol za blahoslaveného vyhlásený Ceferino Malla ( je patrónom Rómov). Spolu s klaretínmi zahynuli v prenasledovaní aj ďalší : 18 benediktínov, biskup Florentino Asensio a 10 piaristov z kolégia v Barbastre.
Mená tých, ktorí kresťanom v Barbastre ubližovali, už dávno odvial čas. Odvahu a príklad 51 mužov z Barbastra si však dodnes cirkev pripomína s úctou.
O klaretínskych mučeníkoch natočili v roku 2013 veľmi emotívny film „Un Dios Prohibido“.
inšpiráciou a zdrojom informácií pre predchádzajúce riadky boli :
https://www.scalan.co.uk/gordondelsur.htm
https://www.homeofthemother.org/en/magazine/selected-articles/saints/9631-the-martyrs-of-barbastro
https://gloria.tv/post/2zauEmeTRDkdCREnNVv71bYib
(text: Mgr. Juraj Bačišin)