Minulý týždeň sme od stredy do piatku pobudli vo výcvikovom bojovom centre Lešť. Asi nemusím hovoriť, aký to bol zážitok. Predsa len nie každý deň má človek príležitosť prespať tri dni mimo bežnej civilizácie s vojakmi, s presným režimom. Predstavovali sme si to ako z filmu. Dlhá miestnosť s dvojposchodovými posteľami, vŕzgajúcimi matracmi a jedlo len také, aby sme prežili. Vôbec! Každá izba s tromi mäkkými posteľami, moderná, čistučká. Jedlo bolo úžasné! Ešte aj zelerová polievka bola výborná, nenechal som ani omrvinku na tanieri a to zeler priam nenávidím. Bufety a automaty. A všade hrazdy, posilňovne a workouty! No to ma sem nemali volať. Skrátka, ako hotel pre športovca, ale všade sa premávajú vojaci. Okrem tých slovenských sa tu cvičili aj vojaci Španielska, Rumunska, Slovinska, Portugalska a Česka. Priestor vyzeral naozaj úžasne, ale v takýchto priestoroch je zakázané väčšinu vecí fotiť a preto máme len málo fotiek.
Ale späť k veci. Ráno sme si vyskúšali CIZMU, drillovaciu prekážkovú dráhu vojakov NATO. Je to fakt záhul, tú si môžete pozrieť tu:
https://youtu.be/BU-6Fudj1SQ?si=B_5ktjsAkP82vED5
Súťažili najlepšie tímy z ôsmych krajov Slovenska. My sme teda reprezentovali kraj Trenčiansky. A bola tu naozaj silná konkurencia, v nej vojenské školy. Najlepší z najlepších. Prvý deň nás čakala len jedna disciplína. Streľba z malorážky. Na začiatku to nevyzeralo bohvieako, ale po nastrieľaní pár nábojov sme išli ako stroje. A súťaž mohla začať. Odštartovali naše štvorice a kým jeden vbehol dovnútra strelnice, my traja sme sa museli držať vonku za malíčky s vystretými rukami. Každý tím mal vlastnú pušku a vlastný terč. Okolo boli štyri balóny, ktoré boli tiež za body. Každý sme mali vystreliť dva náboje. Jeden na balón, jeden na terč. Balón bol oproti terču veľký a toto funguje dokonale na hlavu, aby sme mali väčší problém zamieriť. Zvlášť po tom, čo sme zistili, že nás odštartovali len preto, aby sme boli viac pod tlakom. Čas v skutočnosti nehral žiadnu rolu. S počtom bodov 71 sme skončili na štvrtom mieste. Čo nebolo až tak zlé. Naša disciplína ešte len príde.
Po vyhodnotení sme sa presunuli na ihrisko, kde sme si ukázali základné techniky boja a sebaobrany, prešli sme si vojenskou rozcvičkou. Toto bol prvý deň v skratke. Celý deň na slnku si vypýtal svoju daň. Podaktorí mali spálenú ešte aj cestičku vo vlasoch. Prišli sme na izbu a len ležali. Zničený som bol už aj ja. A keď som zničený už aj ja, tak to je zlé.
Večer nám ale spravila náladu výborná večera a pár vtipov, pri ktorých sme sa snažili, aby obsahovali aspoň štipku humoru. Chystali sme sa na zajtra. Taktizovali, premýšľali a spoločne na schodoch pred vojenskou kantínou otáčali mapu zajtrajších pretekov. Čas ísť spať.
Ráno nás adrenalín veľmi rýchlo postavil na nohy. 7:01 budík, 7:10 raňajky. 7:30 sme sa už rozcvičovali a dávali si bežeckú abecedu. Vysvetlenie pravidiel a nástup. Stále nejaké nástupy. Ale tak čo už. Sme u vojakov.
Losovanie poradia prebehlo podľa toho, ako včera tímy skončili v poradí na streľbe. Takže predsa len trochu záležalo aj na rýchlosti. Ja som mal teraz tú zodpovednosť, aby som vytiahol dobré poradie. V žiadnom prípade sme nechceli ísť v prvej dvojici, neskôr pochopíte prečo. Zostávali čísla 1,2 a 5. Modlil som sa, nech si vytiahnem 5ku. Papieriky boli zabalené v nábojoch od guľometu. Zapozeral som sa na ne a vybral si z klobúka ten, ktorý sa mi až tak pýtal do ruky. Hrobové ticho. Vytiahnem náboj s papierikom a začnem rozbaľovať. Pot mi ide po čele.
Päť! Musel som sa ovládať, aby som neukazoval príliš moje nadšenie. Mali sme teda ešte chvíľu čas na posledné doplánovanie plánov.
Ani sme sa nenazdali a stáli sme so súperiacou treťou dvojicou na štartovej čiare. Pleskavica po stehnách, zaprajeme si veľa šťastia. Dominika s Jančim idú ako náhradníci, keby sa niečo stalo, ale aj tak bola ich prítomnosť veľmi dôležitá. Po celý čas niesli vodu.
Štart!
Od našej skupinky som sa okamžite odtrhol a vyšprintoval dopredu. Posledné slová, ktoré som začul od našich protivníkov boli: To prepálili, vytuhne.
Ja som sa len uškrnul popod fúzy. Veľmi dobre som vedel čo robím. Prvá prekážka bolo tlačenie veľkého Nissanu asi 50 metrov, následne lanom odtiahnuť zase späť. A pracovať sme mohli ako tím, ale nemuseli. Preto sme to chceli využiť. K autu som prišiel ako prvý a začal tlačiť. Keď prišli ostatní, mal som už 40 metrov za sebou. Luki, Kajka a Kika sa zapreli o kapotu. Posledných 10 metrov. Lano bolo pripravené na kapote a zaháknuté o karabínu. 50 metrov! Teraz naspäť!,, Pome pome!” Kričal som.,, Musíte si cítiť lýtka, pome! Už len kúsok! “ Reval som. Prvú prekážku sme mali za sebou. Papier s podpisom som mal v ruke. Nebolo to až tak ťažké, ale ruky som mal celé stuhnuté. Aj nohy. Naši už presne vedeli, kam majú bežať. Nečakali. Všetko išlo ako hodinky. Bežali sme k jazeru, s náskokom cca 15 sekúnd. Snažili sme sa odtrhnúť ešte viac. Vedeli sme, že čím skôr tak urobíme, tým lepšie.
Otvoril sa nám výhľad na jazero. Uvideli sme člny. Po 1 kilometri behu za neustáleho povzbudzovania sa sme prišli na miesto kde stáli. Rýchlo sme si dali na seba vesty a naskákali do člnov. Ja s Lukym vzadu, baby vpredu. Rytmicky sme si kričali: Raz, dva! Raz, dva!
Bojku sme mali obísť zprava. Blížili sme sa k nej blízko. Všetko išlo až podozrivo ako po masle. Už sme sa blížili naspäť k brehu. Začali sme sa točiť. Nie, počkaj, teraz zaber ty! Ľavá, ľavá! Bol to chaos. Niee teraz pravá! Ostatní nič!
Po chvíli sme sa vyrovnali a čln sa zaboril do štrku. Vyskákali sme z vody suchou nohou, beriem papier s podpisom splnenej úlohy od vojaka a bežíme cez veľkú lúku.
Bodliačie, tŕne, výmole od tankov, kopce, vysoká tráva. Nič nás nezastavilo. Podľa mapy sme išli presne. Nezaváhali sme ani na sekundu. A toto sebavedomie nás poháňalo ešte rýchlejšie vpred. Prvý veľký kopec. Tadiaľto jazdia tanky. Výmole aj meter a pol hlboké, rozjazdený terén. My šľapeme do kopca. Už len kúsok, poď poď!
Snažím sa povzbudzovať baby. Luky bol pred nami. Všetci išli super, nečakal som takéto tempo. Po prvom kopci s prevýšením asi ako tri bytovky sme sa dostali ku granátom. Nič zložité, len trafiť siluetu postavy na cca 15m. Odhádzali sme to na 8 z 12 hodov. Ďalší kopec. Ďalšie tri bytovky. V úplnom výpeku. Baby už nevládali. Veľmi som sa bál, že to prepálili. Ale ukázalo sa, že nie. Od začiatku do konca išli najlepšie ako vedeli. Vyšplhali sme sa na posledný kopec. A uvideli sme pred nami skupinku, ktorá štartovala 15 minút pred nami. Aha! To sú oni! My sme ich dobehli! Nechcelo sa nám nijako veriť, že by bolo možné dať niekomu až 15 minút, ale toto bol presne dôvod, prečo sme chceli vytiahnuť z klobúka číslo 5. Teraz sme sa mali za kým ťahať. Dole kopcom sme dobehli ako prvý a začali sme stavať protipovodňovú zábranu. 30kg pieskové vrecia preniesť 30 metrov ďalej a postaviť identickú s prvou. Prvé poschodie desať, druhé desať, tretie deväť, štvrté osem, piate sedem. Po bokoch dve, každé striedavo preplátať. Boli sme unavení. Ale teraz bolo treba zabrať. Hádzali sme vrecia bežali, stavali. Po piatich minútach to bolo hotové. Kilometer behu v piesku. Prach nám išiel do očí. Posledná prekážka, prekážková dráha CIZMA. Tu sme boli už naozaj na dne. Nohy neposlúchali, ruky nedržali. Ale makali sme. Do posledného. Kričali sme po sebe, brali sme to fakt vážne. Každý jeden z nás. A som na nás hrdí, pretože sme dali zo seba všetko. Posledných 500 metrov behu! Tempo, ani neviem aké. Do cieľovej rovinky sme dorazili s odbehanými 6,5km, s nastúpanými 135 metrami. A s časom, najlepším. 48 minút a 35 sekúnd. Kto vie, ako to zamieša poradím.
Krvaví, špinaví, zničení, ale hrdí. Presne tak sme sa šuchtali do spŕch, niektorí krívajúc.
Večer nás čakal vedomostný test. Posledná časť. Využili sme každú minútu na spánok.
Po zhromaždení sme dostali 4 témy, na ktoré sme mali hodinu sa naučiť, následne polhodinu na test. Bolo na nás ako si to rozdelíme. Topografia, symboly NATO, história SNP a prezentácia s obrázkami bojových prostriedkov náhodne sa zobrazujúc na plátne. Napríklad dva takmer identické tanky, MBT Leopard 2A4 a MBT 2A7. Keď nevieš názov, nemáš body. Aby toho nebolo málo. Celý čas sa nás snažili vojaci vyrušovať a zahrávať sa nám s psychikou. Púšťali nám riekanky, a stavím sa s vami, že keď si pustíte toto video, aj vám bude znieť v ušiach ešte dva dni.
https://youtu.be/ilja49iwCp0?feature=shared
Do toho púšťali aj metal, nech to je aj hudba, ktorú má zase väčšina rada. A to sa zase nikto neučil, ale spieval a užíval si. Vedomostný test dopadol celkom dobre a my sme išli už len na prednášku s Michalom Barbierom, ktorá bola za mňa veľmi výborná a poučná. Strečing je dôležitejší, ako si mnohí myslíme.
Svätá omša s vojenským duchovným bola pre väčšinu z nás možno tým najväčším zážitkom. A to sme si v živote nemysleli, že také niečo povieme.
Malý koncert s Lukášom Adamcom a večerné deeptalky o medveďoch s Jurajom Bačom boli výborné.
Prišlo ráno a náš posledný deň. Museli sme sa naučiť nastupovať, všetko bolo… No vlastne naozaj ako na vojne. Vyhodnotenie. S obrovským napätím sme stáli v pozore a v pozore. Na druhom mieste… sa umiestnila… Spojená škola Františka Hanáka v Prievidzi!
Boli sme na seba hrdí, šťastní! Dokázali sme to, po čom sme snívali. Stálo nás to krv ale zvládli sme to.
Na týchto pár dní na Lešti nikdy nezabudneme. Mysleli sme si, že to budú len obyčajné preteky, pri ktorých budeme tvrdo bojovať. Nie. Lešť nás naučila veľa. Nie len bojovať a prekonávať prekážky. Nenaučila nás len taktiku boja. Nebolo to len o vedomostiach. Spoznali sme sa ako tím a aj samých seba, keď sme si siahli na dno. Keď poviem, že Lešť nám v niečom zmenila život, vôbec nebudem klamať. A neboli to len preteky a ťažké situácie, ktoré ukázali ako sa zachováme. Boli to rozhovory s vojakmi a vojenskými duchovnými otcami, ozajstnými mužmi, z ktorých sila nepochádza len zo svalov. Chcem sa vám v mene nášho tímu poďakovať a sme vám veľmi vďační.
(text: Natanael Šebest)