„Čo je život ? Sen. Krásny a smutný sen. Spoločné potešenie a bolesť. Skúška. Skúška, v ktorej človek stojí sám pred Nekonečnom.“ Ak si myslíte, že máte ťažký život a stresujú vás problémy, tak si prečítajte príbeh o žene, ktorá vyslovila úvodné slová. O žene, ktorá nemala jednoduchý život, ale vedela nájsť radosť aj v ňom. O žene, ktorá môže byť inšpiráciou aj v dnešnej (zložitej) dobe. Bola to blahoslavená Benedetta Bianchi Porro.
Benedetta sa narodila 8. augusta 1936 v talianskom meste Dovadola. Hneď po narodení ju postihlo vnútorné krvácanie, preto bola na žiadosť mamy rýchlo pokrstená lurdskou vodou. Prežila. O päť dní bola pokrstená slávnostne a stala sa druhým dieťaťom v rodine Guida a Elsy Porro. Mala staršiu sestru Leonidu a po nej sa narodili ešte štyria súrodenci. Tri mesiace po narodení ochorela na detskú obrnu, ktorej následkom bolo poškodenie pravej nohy. Tá ostala kratšia a Benedetta tak celý život krívala. Necitlivé deti sa jej za to posmievali, volali ju „krivuľa“ (la zoppetta). Ona to však brala s nadhľadom a komentovala to len slovami : „Nuž čo, veď majú pravdu.“ Okrem nosenia ťažkej ortopedickej obuvi a palice (kvôli krívaniu) musela od mladého veku nosiť korzet kvôli deformácii chrbtice.
Roku 1944 v kostole obce Dovadola prijala 1. sväté prijímanie. Pri tej príležitosti dostala ruženec, ktorý neopustila už do konca života. O tomto dni sa vyznala slovami : „ Je to krásny deň a ja som šťastná, pretože som prijala Ježiša do svojho srdca.“ Neskôr sa rodina presťahovala do mesta Sirmione, ktoré sa nachádza pri známom jazere „Lago di Garda“.
Keď mala 13 rokov, tak začala strácať sluch a mať problémy s motorikou. Lekári nevedeli odhaliť príčiny jej problémov. Napriek týmto okolnostiam z nej vyrastala súcitná, citlivá, veselá a hlavne inteligentná mladá žena. Písala si denník, milovala plávanie v jazere, prírodu, hru na klavíri a čítanie kníh. Čítala Tolstoja a Dostojevského, Shakespeara a Platóna, Marca Aurelia, Uga Foscola a Giacoma Leopardiho. Čítala sv. Augustína, Teréziu z Lisieux, Žalmy a Evanjelium. Ako výborná študentka absolvovala gymnázium už v sedemnástich rokoch a nastúpila na univerzitu do Milána. O svojom živote povedala : „ V živote chcem byť taká ako druhí, možno i viac, chcela by som, aby som sa mohla stať niekým veľkým. … Vždy som snívala stať sa lekárkou. Chcem žiť, bojovať, obetovať sa pre ľudí.“
Štúdium jej sťažovali problémy s motorikou, sluchom i vyčerpanosť. Napriek tomu mala silnú vôľu, kvôli sluchu sa napr. naučila čítať z pier a skúšky skladala úspešne ako zdraví. Aj tu sa však stretla s necitlivosťou okolia. Pri jednej skúške anatómie poprosila profesora, či by jej nemohol otázky napísať, keďže zle počuje. Nahnevaný profesor odmietol a hodil po nej knižku so slovami : „Nikdy som nevidel hluchého lekára !“ Niekoľko študentov okolo sa zasmialo. V tichosti, so slzami v očiach, zdvihla Benedetta knihu a odvetila : „Prepáčte profesor, nechcela som vás uraziť.“ Keď sa jej mama neskôr pýtala na skúšku, povedala len, že „profesor bol dobrý“. O niekoľko rokov v denníku, spomínajúc na udalosť, zaznamenali jej slová : „Pokora je bránou pre vstup do neba.“ Okrem problémov so sluchom sa k obtiažam priradil aj vred rohovky a začala strácať zrak. Ešte ako študentka medicíny, roku 1957, Benedetta sama odhalila svoju diagnózu, na ktorú lekári nevedeli prísť. Bola to Recklinghausenova choroba, zriedkavá nervová choroba, ktorá postupne paralyzuje nervový systém i zmysly. Ochorenie sa nedalo liečiť, dočasnou pomocou bolo chirurgické odstraňovanie nervových uzlín. Pri jednom z týchto zákrokov urobil chirurg chybu, následkom ktorej bolo poškodenie tvárového nervu a jej ľavá strana tváre ostala ochrnutá. Keď sa jej lekár prišiel ospravedlniť, tak ho upokojovala slovami : „Podajte mi ruku a buďte pokojný. To sa stáva, veď nie ste vševediaci.“ Hoci úspešne absolvovala vysokoškolské skúšky, tak musela nakoniec štúdium kvôli zdraviu ukončiť predčasne.
Roku 1959 podstúpila operáciu miechy a jej výsledkom bola kompletná paralýza tela. Okrem sluchu postupne stratila hmat, čuch, chuť a roku 1963 aj zrak. Museli jej vytrhať všetky zuby a ostala pripútaná na lôžko. Nakoniec so svetom komunikovala pomocou jediného miesta, kde jej v tele ostal cit, a to bola dlaň pravej ruky. Tam jej vyznačovali písmená abecedy pre hluchonemých, ktoré spájala do slov a viet. Veľmi jej v tom pomáhala matka. Nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že sa jej zrútil svet. Kto z nás by to cítil inak ? Hoci cítila sklamanie z vývoja situácie, tak nakoniec objavila silu, ktorou bol Ježiš. Povedala : „Stáva sa mi, že sa ocitnem na zemi pod ťarchou ťažkého kríža. Vtedy Ježiša volám a on mi sladko položí hlavu do svojho lona.“
Benedetta navštívila dvakrát Lurdy, kde sa modlila za svoje zdravie a život. Pri prvej návšteve bola vedľa nej pred jaskyňou Panny Márie mladá žena na invalidnom vozíku. Táto žena, 22-ročná Mária, tam zúfalo plakala. Benedetta, ktorá bola na tom ešte horšie, ju však chytila za ruku, ktorú si zopla medzi svoje ruky – ako pri modlitbe – a utešovala ju slovami : „ Panna Mária je tu a pozerá sa na teba. Povedz jej, aby ti pomohla“. Modlili sa. Toto dievča krátko na to vstalo a a postupne sa jej do nôh vrátila sila. Benedetta tak bola svedkom zázraku, hoci nie vlastného. Napriek tomu nezávidela. Naopak – bola šťastná zo šťastia druhých viac ako zo svojho. Bola šťastná, že bola svedkom zázračného uzdravenia, nesťažovala sa na svoju únavu, pochopila, že asi existuje dôvod, prečo to musí prežiť, hoci je to božie tajomstvo. Povedala : „Život sám o sebe sa mi zdá byť zázrakom a chcela by som pozdvihnúť pieseň chvály k tomu, ktorý mi ho dal. Niekedy si kladiem otázku, či to nie som ja, ktorá toho veľa dostala a od ktorej sa bude veľa vyžadovať. … Na našej púti sme zažili zázračné uzdravenie. … Aká radosť ! … Božie milosrdenstvo nepozná hranice !“
V ťažkých chvíľach jej pomáhal príklad Panny Márie, bola mariánskou ctiteľkou. Keď ešte vládala, tak si zapísala slová :
„Bolesť je zotrvávanie s Pannou Máriou pod krížom. Veľa sa modlím k Panne Márii. Ona vie, čo je to trpieť v tichu. V skúškach sa odovzdávam Matke, ktorá prežila tie najtvrdšie skúšky, aby mnou dokázala zatriasť a zrodiť v mojom srdci jej Syna takého skutočného, aký bol pre ňu.“
Benedetta Bianchi Porro bola človekom, ktorý mal rád ľudí. Aj keď bola na lôžku, tak v izbe boli často priatelia. Boli to hlavne mladí zo spolku Študentskej mládeže. Prichádzali, aby ju potešili a vyplnili svojou prítomnosťou jej dni. Odchádzali však od Benedetty zmenení, hlavne vďaka pokoju, ktorý z nej vyžaroval. Pokiaľ ešte mohla písať, tak korešpondovala aj s kňazmi či mladými z celého Talianska, ktorí sa o jej príbehu dozvedeli. Listy boli istou formou evanjelizácie, sú opisom života i viery.
Neskôr listy diktovala mame. Tá bola aj pri konci jej života, ktorý nastal v januári 1964.
———————————–
koniec 1. časti
(autor : Mgr. Juraj Bačišin)