Tento príbeh pochádza zo spomienok amerického dobrovoľníka, ktorý svojho času navštívil východnú Európu …
V roku 1994 dvaja Američania prišli na pozvanie ruského ministerstva školstva učiť kresťanskú etiku na verejných školách. Jedným z nich som bol ja. Mali sme učiť nielen v školách, ale aj vo väzniciach či sirotincoch. V jednom veľkom sirotinci bolo takmer 100 detí, ktoré boli opustené a ponechané v rukách štátu. Tu sa odohral príbeh, ktorý zažili návštevníci sirotinca :
Blížil sa čas vianočných sviatkov roku 1994 a deti z detského domova si prvýkrát vypočuli tradičný vianočný príbeh. Rozprávali sme im o Márii a Jozefovi, ktorí prišli do Betlehema, ale tu nenašli miesto v hostincoch, a tak museli ísť do maštale, kde sa napokon narodil Ježiško a vložili ho do jaslí. Deti a zamestnanci sirotinca v priebehu rozprávania nedokázali zadržať údiv. Niektorí sedeli na kraji stoličky a snažili sa zachytiť každé naše slovo. Po dokončení príbehu sme deťom dali tri malé kúsky kartónu, aby vyrobili betlehem. Každé dieťa dostalo malý štvorček papiera vystrihnutý z nejakých žltých obrúskov, ktoré som im priniesol. V meste ste vtedy nenašli ani kúsok farebného papiera.
Chlapci podľa pokynov papier opatrne strihali a skladali betlehem, pásy papiera ukladali ako slamu. Na výrobu postavičiek boli použité malé štvorčeky flanelu vystrihnuté z nočnej košele, ktorú jedna americká dáma zabudla pri svojom odchode z Ruska. Postavu bábätka vystrihli z hnedého filcu, ktorý sme priviezli zo Spojených štátov.
Kým boli siroty zaneprázdnené skladaním betlehemu, chodil som medzi nimi, aby som zistil, či nepotrebujú nejakú pomoc. Všetko bolo v poriadku, kým som neprišiel tam, kde sedel malý Miša. Vyzeral, že má asi šesť rokov a svoju prácu dokončil. Keď som sa pozrel na betlehem, bol som prekvapený, že v ňom nebolo jedno dieťa, ale dve. Rýchlo som zavolal prekladateľa, aby som sa ho spýtal, prečo sú v jasliach dve bábätká. Miša si prekrížil ruky a pozorujúc scénu betlehemu začal veľmi vážne opakovať príbeh o narodení Ježiša.
Hoci ho počul asi prvý raz, tak ho prerozprával správne, až kým neprišla časť, v ktorej Mária dáva dieťa do betlehemských jaslí. Tam Miša začal vymýšľať svoj vlastný koniec príbehu. Povedal :
„A keď Mária nechala dieťa v jasliach, Ježiš sa na mňa pozrel a spýtal sa ma, či mám kde byť. Povedal som mu, že nemám mamu ani otca a že nemám kde byť. Tak mi Ježiš povedal, že tam môžem byť s ním. Povedal som mu, že nemôžem, lebo nemám dar, ktorý by som mu dal. Ale chcel som ostaň s Ježišom, tak som si pomyslel, čo mám, čo by som mu mohol dať ? … Napadlo mi, že dobrým darom by mohlo byť dať mu teplo. Preto som sa Ježiša opýtal : Ak ti dám teplo, bol by to dobrý darček pre teba ? A Ježiš mi povedal : Ak mi dáš teplo, bol by to ten najlepší darček, aký som nikdy nedostal. Preto som vošiel do jaslí k Ježiškovi. Ten sa na mňa pozrel a povedal mi, že tam môžem zostať navždy .“
Keď malý Miša dokončil svoj príbeh, očká mu žiarili slzami, ktoré mu pomaly máčali líca; zakryl si tvár, sklonil hlavu na stôl trasúc sa v hlbokých slzách. Malá sirota našla niekoho, kto by ju nikdy neopustil ani nezneužil. Niekoho, kto s ním bude navždy !
A ja som sa vtedy naučil, že nezáleží na veciach, ktoré v živote máte, ale na tom, koho máte.
Pekné Vianoce a šťastný Nový rok !
(spracované podľa príbehu „Dos bebés y un pesebre“, preložil a upravil Mgr. Bačišin)