S pátrom Jánom Lichtnerom, SchP, zakladateľom piaristickej základnej školy v Prievidzi, ktorý si 2. mája pripomenul životné jubileum 70 rokov, sme sa stretli priamo v Nitre na svätej omši a potom nás zobral hore do kolégia. Bolo to veľmi milé stretnutie. Takto sme spomínali…
Páter Ján, keď ste prišli do Prievidze, bolo to už so zámerom budovať školu?
Bolo to v roku 1990. Mal som na starosti niekoľkých budúcich kňazov, ktorí dovtedy tajne študovali. O škole vtedy ešte nebolo ani chýru.
Ako vzniklo rozhodnutie zriadiť piaristickú školu?
Niekedy v lete 1992 sa generálny provinciál rehole piaristov rozhodol, že nová piaristická základná škola bude v Prievidzi – lebo dovtedy nebola nikde. V Trenčíne a Nitre bolo gymnázium. Keď nám to oznámili, tak z večera do rána som sa rozhodol. Najprv som nechcel, veď som nemal žiadne skúsenosti, nevedel som si to ani predstaviť. Ale potom som súhlasil. Nemal to vtedy kto iný robiť. Bolo to také nadšenie. Nechcem to nazývať Božie riadenie, ale muselo tam niečo byť.
Keď som povedal, že ideme do tej školy, prekvapili sa. Možno ma pokladali za blázna – najprv nechce a teraz chce! Škola sa robila a stále nebol určený riaditeľ. Keď som videl, že sa to nejako nehýbe, tak som povedal provinciálovi: „Ja budem novým riaditeľom!“ Oni sa čudovali, že som sa tak rozhodol.
Chcel som byť riaditeľom nie preto, že by som túžil po nejakých funkciách, ale nemal to kto robiť.
To bola výhoda, že v roku 1993 vznikla Slovenská republika a nikto nevedel ako, prečo, načo. Aj na školskej správe keď som oznámil, že som riaditeľ, oni to jednoducho akceptovali. Nevedeli, čo so mnou. Takú školu nikdy nemali.
Ako dobre, že ste sa takto rozhodli… A ako prebiehal zápis žiakov?
Zápis detí do novej školy bol začiatkom roka 1993, keď sa iba začínalo s prerábkou budovy. To ešte nikto nevedel, či sa to vôbec stihne. Detské programy už prebiehali rok – dva predtým. Zápis bol dole v klube, deti som fotil, dostali list na pamiatku. Vznikli dve prvácke a dve druhácke triedy. Niektorí chceli dať do školy aj staršie deti, ktoré už vtedy boli druhákmi na iných školách, aby opakovali ročník, ale nepovolili to zo školstva.
Tak ste sa do toho pustili?
Prvá vec bola, že sme na jeseň v roku 1992 zvolali všetkých rodičov, nielen tých, ktorí chceli dať deti do školy. A prišli všetci, čo chceli pomáhať. Povedali sme im, aby napísali na papierik, čím by kto mohol prispieť. Vtedy bol dekanom Jožko Hanák.
Začalo sa stavať dosť rýchlo, niekedy v januári 1993. Pán riaditeľ zo stavebnej školy nám ponúkol svojich žiakov, aby tu vykonávali prax. To bola pre nás veľmi výhodná ponuka, pretože žiakom sme platili cca 25 Sk na hodinu a murári brali aj desaťkrát viac. A škola mohla takto veľmi rýchlo vznikať. To bolo učňov! A mali svojich majstrov, ktorí ich usmerňovali.
Zavolal som riaditeľa hygieny a pána Murína, on vtedy pracoval na stavebnej škole, a oni chodili a pozerali. Keď videli WC, v akom sú hroznom stave, hygienik povedal: „Tu nikdy nebude škola, to sa nedá!“ Mnohí sa čudovali, či chceme dať deti do takej studenej budovy, že tam ochorejú.
Pomáhal mi aj páter Pavol Kollár, veľa som sa s ním radil. A bolo dobré, že on poznal mnohých ľudí v Prievidzi aj v Bojniciach. Poradil mi napríklad prijať pána Kotríka z Bojníc ako stavebný dozor. Ten sa do toho rozumel a veľmi mi to pomohlo, že dozeral na stavebné práce.
Vodu nám zapájal otec s dvomi synmi z Lazian. Že rozbiehajú firmu, a tak to pre nás urobia všetko zdarma ako poďakovanie Bohu. Všetko pre Pána a Božiu slávu! Iba materiál bolo treba kupovať. Tak som sa stal „nákupčíkom“ vodárenského materiálu.
Najprv sme museli priviesť do školy vodu, pretože tá bola iba vo WC, a my sme ju potrebovali doviesť aj do tried. Bez vody by nám triedy nedovolili otvoriť. Keď sme so zbíjačkou chceli prebúrať stenu pre potrubie do dolnej telocvične, nešlo to. V stene boli samé kamene, vodári sa už chceli vzdať. Ale ja hovorím: „Vám sa ľahko hovorí, vy to vzdať môžete, ale ja nie!“ A zobral som zbíjačku a dovtedy som tam zbíjal a vŕtal, kým sa mi to nepodarilo.
Raz to bolo tak, že som celý deň robil so zbíjačkou a večer som mal svätú omšu. A mal som takú kázeň, že: „Počúvajte, Prievidžania, takto je to – buď budem ja robiť celý deň so zbíjačkou a večer si niekoho nájdite, kto bude slúžiť svätú omšu, alebo príďte vy robiť so zbíjačkou a ja ju rád odslúžim.“ A veru prišli.
Ja som pracoval spolu s murármi, preto som mal na rukách riadne mozole. Všetko som robil s nimi, bol som veľmi zrobený. A vtedy som chodieval slúžiť sväté omše aj do nemocnice. Raz za mnou po svätej omši prišlo jedno dievča, Terka sa volala, a pýta sa: „Páter, to máte stigmy?“ A ja: „Ale čo, obyčajné pľuzgiere!
Keď raz prišli rodičia na brigádu, hovorím im, že treba dať preč starý betón vo WC. Teraz ako? Zbíjačkou to veľmi nešlo. Tak som im povedal, nech zoberú kladivá. Keď búchali, všetko sa triaslo, myslel som si, že sa prepadneme do múzea.
Všetky kľučky na dvere a okná som ja montoval, neviem prečo. Elektrika sa robila, to bolo neuveriteľné. Elektrikári – Svitkovci – z hlavy kreslili čiary, kde budú rozvody, ďalší sekali do steny, aj Stanko Šimkovič tam bol. Potom sa inštalovali nové pece, tie boli ťažké.
Odkiaľ ste čerpali inšpiráciu pri zariaďovaní školy?
Chcel som mať „farebnú školu“. Bol som sa pozrieť v Rakúsku v piaristickej škole a veľmi sa mi tam páčilo, škola bola pestrá, farebná. Aj našu školu som si takto predstavoval. Preto boli triedy farebné – ružová, žltá, hnedá, fialová… Bola to také neuveriteľné, ako vo filme. Povedal som: „Tieto dvere a triedu nažlto!“ – a už za mnou aj išli takí chlapci a natierali, ako som povedal. To už nezažijete! To dnes už nie je možné, dnes je to už samá firma…
Svetlá som vyberal, nástenné hodiny – tých bolo aspoň pätnásť, a keď bola zmena času, musel som ich všetky prestavovať… Robotu som si narobil.. Hudobný zvonček som v zborovni urobil, kúpil som spínač, malé klávesy tam boli, automatické melódie, prepojil som to káblikom – že som sa v tom vôbec vyznal… Potom, keď začala škola, už som kúpil CD prehrávač. Ráno som zvončekom otváral školu o šiestej ráno. Pekné to bolo, ako v rozprávke.
Kaplnku som si vybral, natretá bola na bledožlto, to tam až tak žiarilo! Dal som vyrobiť smaltovanú tabuľu školy. Ako voľakedy, s oblým tvarom.
Aké boli začiatky školy?
Prvé pani učiteľky boli Broňa Bobušová, Andrea Krettová, Adriana Tkáčová a pani Vilma Dušičková. A pani Kristína Čertíková ako upratovačka. A potom sa každý rok pridávali ďalšie dve prvé triedy. Bola tam taká drevená stena a za ňou sa pracovalo.. Keď boli triedy hotové, stena sa posunula…
A účtovníčky mali vtedy iba obyčajnú kalkulačku a celé výplaty takto urobili. Vtedy počítače neboli.
Veľmi sme pokročili, keď sme kúpili kopírku do kancelárie. Rehoľa nám ju kúpila. A keď prišli zo školskej správy, tak hovorili, že máme nadštandardné vybavenie! To bolo vtedy veľmi drahé.
Ministerstvo nedalo žiadne financie na školu, všetko platila rehoľa. Až keď bola škola hotová, postupne to reholi refundovali.
Raz prišiel k nám do školy pán z inšpekcie. Ja som ho poznal. On sa chcel len pozrieť na školu. A keď som potom bol na stretnutí riaditeľov, on sa prihlásil a hovorí: „Bol som u piaristov! Keby ste videli tú empatiu a všetko!“
Privítali sme v škole aj pána prezidenta Kováča. Bola vtedy taká politická situácia, že celý okresný úrad ochorel a nemal ho kto prijať, tak ho odporučili k nám. A on sa u nás veľmi dobre cítil.
Koľko dobra z tej školy vzišlo!. Keď sa pozriete na tie deti, je to vidieť, akým požehnaním je táto škola.
No to ja neviem. (Smiech.)
Za tie roky sa tu už vystriedalo veľmi veľa žiakov. A začalo to vďaka vám.
No veru, bude to na budúci rok už tridsať rokov, tak tých žiakov už je veľmi veľa. To je tak, ako keď Pán vybral rybárov za učeníkov. Podobne som sa aj ja dostal za riaditeľa školy. A to bola jediná cirkevná základná škola v okrese Prievidza. Inde neboli schopní zriadiť cirkevnú školu. V Prievidzi to bol zázrak. A tí ľudia veľmi pomáhali.
Spievate si ešte s deťmi na svätých omšiach?
Občas si zaspievame, ale teraz po pandémii je to už iné. A ani nemám síl sa do toho dávať a znovu to rozbiehať tak ako predtým, keď som im nosil plyšákov a deti boli v predných laviciach…
Skladáte ešte pesničky?
Ale kdeže! Viete, život je taký, že keď ste mladý, robíte s nadšením všetko, čo vás baví, ale potom to pomaly vyprcháva. Je omylom myslieť si, že to vydrží, ale vás to naštartuje pre povinnosť. Lebo inak by to nešlo. Ako by to vyzeralo, keby každý robil iba to, čo ho baví! To neradi počujeme, ale to je veľmi dôležité. A povinnosť sa potom podľa mňa stane láskou.
Takže aj ja už nemám takú silu, ale rád si zaspievam, aj sa pomýlim, ale už to beriem tak, že to tým deťom musím zaspievať, nie že či sa mi chce. Ale mám rád sväté omše.
Ako ste si zvykli v Nitre a ako trávite voľný čas?
Nóó, dlho to trvalo. Ale zvykol som si. Dobre mi je tu. Občas sa preveziem vláčikom do Topoľčian, dám si kávu, posedím si a idem späť. Alebo rád chodím do Štúrova, sadnem si na breh a pozerám sa. Voľakedy som chodieval často, prešiel som cez most do Ostrihomu, hore na kopec do baziliky. Teraz už hore nevyjdem, som operovaný na srdce, riedia mi krv a beriem veľa tabletiek.
A v Nitre som pri rieku chodil, aj na Zobor. Ako postavili R1, všetky polia mi tam zabrali, to bol môj „pľac“ – a teraz kde tam pôjdem, autá pozerať? Možno je to smiešne, ale radšej si ľahnem. (Smiech.) Jesť mi chutí. A moja mama vravela, že komu chutí jesť, ten nie je chorý. Ona to mala také jednoduché. A teraz som bol aj vo svojej rodnej Hornej Štubni.
Vidíte, primičnú svätú omšu ste tu celebrovali až pri príležitosti svojich 70. narodenín… Prečo až teraz?
Bolo to tak. Bol som trikrát očkovaný a odrazu som bol pozitívny. Musel som byť 10 dní na izbe. A keď som odtiaľ vyšiel, hovorím: „Viete, ja budem mať tento rok sedemdesiatku a mal by som rád primície.“ Pretože som cítil, že niečo som ešte nedal tým ľuďom. Za kňaza som študoval tajne, nikto to nemohol vedieť, ani mama zo začiatku, ani nikto z rodiny, ani bratia. A tajne som bol aj vysvätený v roku 1983. To bolo veľmi ťažké. Aj tábory s deťmi som mal, ale museli deťom hovoriť, že svätá omša je rozprávka. Ujo Jožo som sa volal. A popri tom som pracoval. Až v marci 1990 sme sa odkryli.
A tak som až 7. mája 2022 celebroval moju prvú svätú omšu v rodnej obci – v kostole, kde som robil kostolníka aj zvonára. Prišli so mnou aj moji rehoľní spolubratia. Ja už v Hornej Štubni nemám veľa rodiny, iba netere a sesternicu – a napriek tomu prišlo veľa ľudí do kostola. Je to tam zmenené, kostol je už opravený. Spevokol mi zaspieval aj niekoľko nemeckých piesní. Dostal som od obce veľký košisko plný darčekov, rôzne knihy, šáločky. Predstavte si, že na slávnostnom obede bolo asi 36 ľudí.
Bolo to všetko veľmi milé, dobre som sa cítil. Cítil som také zadosťučinenie. Ľudia si to zaslúžia. Boli takí šťastní.
Ďakujeme pátrovi Jánovi za to, že nám venoval svoj vzácny čas. Aj páter Alojz Orlický sa prišiel s nami porozprávať. Bolo veľmi milé ich oboch po dlhom čase stretnúť. Sú spolu v reholi už 47 rokov. Pospomínali sme ešte mnoho zaujímavých vecí, ale to by už bolo na ďalší rozhovor.
Elena Cagáňová
Foto: Elena Cagáňová, fb Rehole piaristov na Slovensku
Páter Ján Lichtner, SchP, sa narodil 2. mája 1953 v Hornej Štubni a tu trávil aj detstvo. Po tajných štúdiách bol v roku 1983 vysvätený za kňaza. V Prievidzi pôsobil od mája 1990 a zanechal tu hlbokú stopu. Krátko po svojom príchode do Prievidze začal organizovať programy pre deti. Jeho detské sväté omše pritiahli do kostola mnoho detí aj rodičov. Obľúbené boli aj nedeľné popoludnia Deti deťom. To bolo v časoch po revolúcii niečo, čo sme dovtedy nikde nezažili. Také dobro a láska, bolo to akoby dotyk s nebom. V januári 1993 sa pustil do budovania piaristickej základnej školy, v ktorej bol aj prvým riaditeľom. Bez neho by piaristická škola neexistovala. Napísal niekoľko detských knižiek a pesničiek. Deti miloval a ony milovali jeho. V roku 1997 bol preložený do Nitry, kde pôsobí dodnes. Aj tu sa venoval najmä deťom a jeho detské sväté omše sa rýchlo stali populárnymi. Tento rok oslávil 70 rokov života. Ďakujeme Bohu za neho a prajeme mu ešte mnoho požehnania do ďalších dní!
(Prevzaté z časopisu Bartolomej)