Naša šikovná absolventka Veronika Furjelová napísala zaujímavý maturitný sloh. Pre potešenie či inšpiráciu vám ho prinášame. Nech sa páči.
Slovníky definujú slovo domov hneď v prvom bode ako miesto, kde sme sa narodili, kde žijeme. Pre mňa je domov miestom bezpečia. Domov je pre mňa istota, bod, ktorý sa nezakolíše, ani keby more zmietala tá najväčšia búrka. No je vôbec možné odpovedať na túto otázku ? Je vôbec možné priradiť konkrétne miesto niečomu takému dôležitému, ako je domov, vo svete, ktorý sa neustále mení, ničí, vzápätí opäť buduje a v ktorom ani my nie sme večne ?
Každým dňom, stále viac a viac som presvedčená o tom, že na svete neexistuje miesto, ktoré by sme mohli volať skutočným domovom. Nazvem ním štát alebo krajinu, v ktorej práve žijem? Áno, spĺňa definíciu slovníkov. Je to miesto späté s mojimi koreňmi. Istý druh istoty. Viaže nás k sebe isté puto. No čo ak už zajtra budem stáť na hraniciach s iným štátom. S jednou taškou, v ktorej budem mať len pár najpotrebnejších vecí. Za chrbtom budem mať zničenú a krvácajúcu krajinu, už nie viac bezpečnú ani pokojnú. A keď sa ma niekto opýta, kde je môj domov, odpoviem , že neviem, odpoviem, že nemám domov.
Nazvem domovom miesto, kde teraz žijem, a ľudí, s ktorými toto miesto zdieľam? Áno, Miroslav Válek raz napísal, že domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Sú to ruky vždy ochotné pohladiť, objať, potešiť, zároveň však aj pripravené stiahnuť z cesty a nasmerovať inam, ruky odvážne a úprimné. No ani tieto ruky neostávajú silné navždy. Zvráskavejú. Ochladnú. A čo ak mi zajtra ráno zazvoní telefón a hlas na druhej strane mi oznámi, že tí ľudia už tu viac nie sú. Ja sa zošuchnem popri stene, ktorá sa stane úplne rovnakou ako akékoľvek múry inde vo svete. A keď sa ma niekto opýta, kde je môj domov, odpoviem , že neviem, odpoviem, že nemám domov. Nazvem domovom túto zem, túto planétu? Áno, spĺňa definíciu slovníkov. Je miestom, kde som sa narodila. Som človek, patrím na Zem a potrebujem dýchať. Potrebujem dýchať od prvého momentu až po ten posledný. No čo ak sa zajtra nenadýchnem? Čo ak zhasne svieca, zavrie sa kniha, prevrhne sa čaša a ja zaspím naveky ? Kde bude môj domov potom ?
Toto všetko ma núti neustále sa zamýšľať nad tým, či nie je náš skutočný a navždy trvajúci, nikdy neotrasiteľný domov niekde inde. A keď nad tým premýšľam, oči mi akosi nenútene začnú hľadieť do diaľky, v ktorej sa tento svet stráca a jediné, čo ostáva, je nebo. Nech premýšľam, ako premýšľam, nedokážem sa od neho odtrhnúť. A začínam chápať, že aj keď som človek, ktorý patrí na tento svet a potrebuje dýchať, predsa len naň patrím len dočasne.
Nebu budem patriť večne. Preň som bola stvorená. A nielen ja, ale každý jeden človek, ktorý kedy žil, žije a bude žiť. Verím, že tam budem naozaj doma. Verím, že tam istota nikdy nebude zneistená, že pokoj a mier nebudú nikdy ohrozené, dôvera nebude nikdy zneužitá, pravda oklamaná a ruky doráňané.
Možno je nebo bližšie, než si myslíme. Až tak blízko, že záblesky z neho zažívame už tu. Až tak blízko, že si záblesky z neho nosíme v sebe a aj práve vďaka tomu sa necítime na tejto zemi ako ľudia bez domova.
(text: Veronika Furjelová, oktáva)