Prinášame vám poviedku „Medzi stenami“, ktorej autorka je naša študentka Nina Sekrenešová zo septimy.
Okno bolo zarosené. Pomaly z neho stekali číre kvapky vody na parapetu. Kvap, kvap. Vonku krajinu postriebril mráz. Chlad štípal až po končeky prstov na nohách. Akoby sa dostal i do pľúc a sťažoval dýchanie. Pľúca boli pohltené gučou mrazu. Zadúšala ich. Kvap, kvap, kvap.
Edmund pozeral z okna akosi v tranze. Stál nehybne, ťažko dýchal. Strhlo ho. Zovrela voda na čaj. Horúci čaj mu určite pomôže. Bola mu zima, taká zima. Pohľad uprel na hodiny, ktoré rytmicky tikali. Tik-tak, tik-tak. Ten zvuk ho ohlušoval. Frustrovalo ho, že má stále v hrudi mrazivú guču, čo ho spaľuje. Odvrátil sa. Zalial si čaj, sadol si na pohovku a schoval sa pod deku berúc učebnicu. Anatómia ľudského tela. Otriasol ním strach. V kanvici ešte ostala voda. Svižne vstal, vybral vysoký hrnček, dal doň štedré dve lyžičky kávy a zalial. Opäť sa zababušil pod deku. Znechutene hľadel na učebnicu. Neskutočne sa bál, že vyletí zo skúšky. Bol to priam neľútostný strach, ktorý zintenzívňoval pocit chladu. Začal listovať v učebnici. Slová sa mu rozmazávali pred očami a vpíjali sa do súvislej čiernej machule. Povzdychnúc zaklonil hlavu. Gánil na biely strop nad sebou. Ozýval sa z neho dupot a pišťanie detí, čo Edmunda rozrušilo ešte väčšmi. Už si ani nespomínal na svoje detské časy. Bolo to pre neho na míle vzdialené. Ľudia majú tendenciu túžiť po tom, čo nemajú. Edmund túžil byť znovu dieťaťom. Unavoval ho strach, ktorý ho ovládal, ba strašil ako príšera spod postele. Želal si jednoducho zmiznúť, neexistovať, vznášať sa niekde medzi časom a priestorom, nebom a zemou a ostať v pokojnom spánku, v ktorom nebude premýšľať. Ako len závidel tým deťom zhora. Čo asi robia, že sú také hlučné?
Spomedzi oblakov presvitali lúče hrejivého slnka. Jeho žiara dodávala krajine akési čaro. Padali vločky snehu, akoby tancovali počas letu, vznášali sa a jemnučko dopadali jedna na druhú. Pam, pam. Svetlo prechádzalo až do okien, dodávalo energiu a pocit šťastia, pohody. Síce bolo chladno, no slnko cupitalo po pokožke a zahrievalo ju. Svojimi lúčami objímalo srdce a príjemne ho hrialo.
Frederik a Gabriela sa pousmiali pri pohľade na svoje deti. Škôlkar Tomáš si veselo behal po byte, dupal, skákal. V očiach sa mu objavovali zrnká detskej radosti. Hral sa na indiána so svojou dvojročnou sestričkou. Rodičia ich pri tom pozorovali. Gabriela by slovami asi nezvládla opísať svoje šťastie. V duchu si predstavovala ako pôjde Tomáško do školy. Určite bude vynikajúci žiak. Potom nastúpi na gymnázium, zmaturuje na samé jednotky a bude študovať medicínu. Bol by výborný lekár, taký dobrosrdečný a múdry chlapec. Určite bude celosvetovo uznávaný, po skvelom začiatku kariéry sa ožení s devou z dobrej rodiny a bude ten najlepší lekár i otec. Takto mu nalinkovala celý život, presne na milimeter. Žeby si chcela splniť svoj dávny sen o medicíne? Ale to sa nestane, jej syn nie je ona. Bohužiaľ, ona ho donúti k tomuto cieľu voľky-nevoľky, pretože tak to má byť! Frederik svoje potomstvo pozoroval rád. Nepredurčoval im budúcnosť, bol spokojný s tým, čo vidí teraz. Veľmi sa tešil ako ich uvidí vyrastať, dospievať a bude sa snažiť, aby z nich vychoval slušných, charakterných, nezávislých ľudí. Zároveň videl ako mozog jeho manželky nepretržite pracuje. Mechanizmus v jej hlave uháňal o sto šesť. Buch, buch, buch. Neustále. Nepáčilo sa mu to, vedel aká dokáže byť manipulátorka, no naivne veril, že všetko spolu zvládnu, vyriešia. Akýto naivný chlap! Nehybne hľadeli na deti a vôbec si neuvedomili, že ich šantenie je už pre susedov obťažujúce. Spokojne sa držali za ruky, slepo pozorujúc hlučnú hru. Ani slovo im nepovedali. Nekričte toľko! Nebúchaj s tým! To nesmieš! Také dačo sa neozvalo. Len tam sedeli ako vrecia zemiakov. Obidvaja preleteli pohľadom ku dverám. Dúfali, že ich večne nevrlý sused má dnes radostný deň ako oni.
Oblohu preplnili oblaky. Ostalo šero. Fúkal odporný studený vietor, ktorý štípal líca. Fú, Fú.
Bol tichý, ale nehorázne nepríjemný. Stromy sa pod jeho silou ohýbali. Vonku bola pokojná atmosféra presahujúca až do okien.
Tlak bol veľmi nízky. Hlava ostal ťažká, trešťalo v nej. Dostavila sa únava. Telo trpelo nekontrolovateľne. Ďalej prišla slabosť. Celé telo bolo ťažké, slabé, citlivé a jediným liekom bol odpočinok.
Pán Hviezdik sedel v kresle a jemne sa pohupoval. Pozeral na stenu a mlčal. Mal zastrené žalúzie a zatiahnuté závesy. Ozývalo sa iba vŕzganie starého kresla. Vŕz, Vŕz.
Rukami zvieral ruženec, skúmal ho. Cítil sa prázdny. Celú jeho dušu omámila beznádej a hlboká diera kdesi v hrudi. Zúrivá čierna diera pohlcovala všetky jeho zmysly, myšlienky. Medzi vláknami hnedého závesu žiarilo prenikavé svetlo. Osvietilo fotografiu na stene. Bola zo svadby, ešte čiernobiela. Pán Hviezdik už sotva spoznal toho usmiateho mládenca. Roky plynuli, on zostarol a ľúbezná nevesta navždy opustila tento svet. Chýbala mu, nevedel čo si má počať. Omínala ho hrubá reťaz ľútosti. Nič nemalo význam čakal len kým sa pominie. Túžil opäť cítiť v srdci jar, ukončiť fádnu jeseň. Avšak apatia neustopoval. Už si necítil svoje ruky ani nohy, akoby neboli jeho. Zrazu sa postavil a kráčal raz k oknu, raz od okna. Nevedel prečo, proste kráčal. Parkety jemne vŕzgali pod váhou jeho chodidiel. Vŕz, vŕz, vŕz. Opäť sa zahľadel na fotografiu. Skúmal každý nepatrný detail, no akoby nič nevidel. Otočil sa sadol si do kresla a začal listovať noviny. V momente ich zatvoril a nechal na stole. Pokojnú atmosféru v jeho byte narúšala jedine búrlivá detská hra od vedľa a zvýšené hlasy o poschodie nižšie. Každopádne to bolo nepodstatné.
Prehánka sa v momente zväčšila na búrku. Dážď padal divoko na zem. Špľachotal, hučal.
Kvapky prudko dopadali, div okná neporozbíjali. Zapojil sa aj vietor. Vháňal kvapky ľudom priamo do očí. Akoby lietali kamene. Hromy, blesky strašili na oblohe. Bum, bum. Rana ani z dela. Triaška prešla po chrbte, na zátylku nabehli zimomriavky, srdce búšilo tak silno až skoro z hrude vyskočilo.
Šimon sa vrátil domov. Buch! Tresol dverami. Vošiel do obývačky, kde ho už čakala vlna otázok. Kde si bol? S kým si bol? Čo si robil? Prečo ideš neskoro? Ako to vyzeráš? Šimon na ne neodpovedal, prešli jedným uchom dnu a druhým von. Nepovedal ani pol slova, len sa zatvoril v izbe. V tesnom závese za ním vošla jeho mama. Otázky, výčitky, krik! No mládenec stál ani keby sa nechumelilo. Po niekoľkých minútach sa zmohol no jedinú vetu – no a čo? Tentokrát zahromžil aj otec. Ako si to mohol spraviť? Čo ti to napadlo? Uvedomuješ si vôbec čo si spravil? So Šimonom to ani nepohlo, nechápal prečo z toho robia takú vedu. Išlo len o zábavu. Hľadel na rozzúrených rodičov a uškieral sa. Na otázku, čo mu je také smiešne odpovedal bez mihnutia oka – vy. Potom sa odhodlal na ďalší útok. Vyžíval sa v tom, ako ich provokoval. Každé slovo vyznelo ešte hrubšie než dúfal. Úškrn, smiech. Užíval si ako rodičov pobúril. Matka ho začala úpenlivo prosiť, aby sa s nimi nerozprával takým tónom. Veď si bol vždy dobré dieťa, čo sa s tebou porobilo? Čím sme si toto všetko zaslúžili? Šimona prosby nijako neovplyvnili, pokračoval ďalej. Bol v absolútnom pokoji. Nezožierala ho hanba, výčitky. Necítil hnev ani smútok, len akési šteklenie v hrudi, ktoré mu dodávalo istotu. Bahnil sa v pýche. Chcel, aby mu dali už pokoj, unavovalo ho počúvať dlhé kázne. Otočil sa k oknu a pozeral cezeň.
Vonku i vo vnútri sa mihali zlovestné blesky. Bolo mokro a mĺkvo. Svaly sa začali postupne uvoľňovať. Prerývané dýchanie sa ustálilo do slabej symfónie. Všetko sa rozplývalo na chumáče prachu, ktoré vánok rozfúkal na všetky svetové strany. Vznášali sa, až kým celý svet neprekryl čierny závoj.