Predstavím vám triedu. Na prvý pohľad úplne obyčajnú – aspoň v ponímaní dnešnej doby. Keď vojdete dnu, naskytne sa vám pohľad na mládež, ktorá sa jednoducho zabáva – čiže si navzájom ukazuje obrazovky svojich mobilných telefónov. Možno by ste si povedali, že je to nevinná detská zábava, no pozrime sa bližšie.
Marek, chlapec v kúte s kapucňou prehodenou cez hlavu, zvalený na lavici ťuká do telefónu. Čo asi robí? Nuž, tvári sa dosť znudene, ospalo. Povedali by ste, že práve zvádza ťažký boj? Kódy sa premávajú obrazovkou, nestíhate čítať nezmyselné kombinácie čísel a písmen. Ťuk, ťuk. Palce udierajú ako o závod. Neustále sa objavujú nové pokusy o obranu, ale Marek je prešibaný, útočí zo všetkých strán. Ťuk, ťuk.
Vidíte to dievča v strede skupiny? To je Gréta. Ako prvé si pomyslíte, že dokonalejšie stvorenie ste nevideli. Keď sa započúvate do jej ľúbezného hlásku, poviete si, že nielen dokonale vyzerá, ale aj žije. Taktiež drží v ruke zmysel svojho života – mobil. Nová fotka na sociálnej sieti. Vynorí sa záplava komentárov o tom, ako krásne vyzerá na oslave svojich narodenín, ktorá sa tak veľmi vydarila. Ale kam to posunula svoj príspevok? Aha, chce vidieť Emíliinu najnovšiu fotku. V tých šatách vyzerá ako grécka bohyňa. Ale ona je zaujímavejšia ako Emília. Či?
Presúvame sa na opačný koniec triedy. Zameriame sa na výrazne nalíčené dievča v nevhodnom oblečení, ktoré kričí a zastáva si nejaké práva, ktoré sú mu odopierané. Lenže Emília, všetci vieme, že je to len zúfalý pokus o získanie pozornosti a keď ju nezískaš tu, presunieš sa k virtuálnemu publiku. Cvak, cvak. Ďalšie príspevky. Ale čo to? Gréta má väčší úspech ako ty? To predsa nemôžeš nechať len tak.
„Si trápny. Všetkým lezieš na nervy. Prečo neurobíš svetu láskavosť a nezomrieš?“ číta Peter posledné správy. Nič na sebe nedá znať. Sedí ani socha. Všetko je v poriadku. Navonok. No vo vnútri Petrovi víria myšlienky. Je ich toľko! Jediné, čo majú spoločné, je ten pocit v každej časti jeho chvejúceho sa tela. Priam ho páli bolesť a zmätok. Nemôže dýchať. Akoby mu v pľúcach skamenel popol, čo ostal po rozprávkach so šťastným koncom.
Ťuk, ťuk. Marekovi sa v očiach odrážajú reťazce kódov. Súboj práve vrcholí. Ešte pár ťahov a získa plnú kontrolu. Ťuk, ťuk, ťuk. Práve prerazil obranu. Jeho súper sa stále bráni, vracia údery sekundu za sekundou. Kto bude víťazom? Marek v tom má jasno. Ako hyena vyčkáva, pokým sa jeho korisť nebude cítiť v bezpečí. Vyčká a zrazu… ťuk! Posledný útok rozhodol o Marekovom víťazstve. Tak sa na to pozrime. Toto vyzerá vábne. Určite je to „prísne tajné“. Hmm, aj toto by šlo… aj toto. Kopírovať. Ťuk. Prilepiť. Ťuk. Zverejniť. Ťuk. A vidíme, ako si Marek spokojne vydýchol.
Gréta sa ani strela preháňa po triede a dumá, ako sa dostať do svetla pozornosti. Neprestajne posúva obrázky. Ako môže svetu ukázať, že je lepšia ako Emília? Chcelo by to niečo tajomné. Nejakú veľkú záhadu. Tajná láska! To je ono! Ako zmyslov zbavená sa ženie za prvým spolužiakom, ktorého zbadá. Práve je k nej otočený chrbtom. Ideálne! Zrazu mu dáva pusu na líce. Cvak. „Kto je tajomný neznámy?“ píše k fotografii. O chvíľu začnú po celej triede pípať upozornenia. Na Grétu sa vrhne záplava prostoduchých komentárov. Škľabí sa ako slniečko na hnoji a poskakuje ani kamzík. Všimli ste si ten letmý pohľad dozadu? Presne tak, bol to pohľad značiaci triumf.
Medzitým Emília odišla na toalety. O pár minút prišla ďalšia vlna upozornení. Na displejoch svieti Emíliina tvár s červenými perami, výraznými linkami a strapatými vlasmi, ktoré mierne schovávajú ramienka a čipku spodnej bielizne. Iste túto nezmyselnú bitku vyhrala. Vrátila sa do triedy sebavedomým krokom. Keď si sadala na stoličku hýril v nej pocit blaženosti z tohto ťahu. Bol to jasný šach-mat.
„Nevieš, čo povedať? Si chudák! Tá tvoja maďarská família by si ani nevšimla, keby si zdochol. Nikoho by to netrápilo.“ Petrovi prišli nové správy. Niečo sa však zmenilo. Namiesto ukrutnej bolesti cítil… prázdno. V jeho duši sa nič nedialo, bol v absolútnom pokoji. Trvá to už pridlho. Možno má pravdu, aj keď to je ktokoľvek. Veď jeho život skutočne stojí za starú belu. Nemá to význam. Čo? Život. Načo vlastne existuje, keď je taký chudák? Nemal by žiť. Nechce, a ani dlhšie nebude. Petrova myseľ ostala pokojná, priam vyrovnaná. Peter bol natoľko zahĺbený do seba, že ani nezaregistroval pár očí, ktoré ho skúmavo pozorujú. Tieto oči patria Filipovi, šarmantnému mládencovi v hlúčiku „elity“ triedy. Sedí a ťuká do telefónu. Hlavou vám prebehne domnienka, že vyzerá ako milý chlapec, trochu pojašený, ale dobrý. Zahľadíme sa na obrazovku jeho telefónu: „Nevieš, čo povedať? Si chudák!…“ Veď je to len sranda. Taký neškodný vtip. Filip pozerá striedavo na displej a na Petra. To je truľo. Prečo musí byť v tejto triede? Poriadny bifľoš.
Zvoní na hodinu. Odchádzame z triedy, avšak bitky neustávajú. Jednotky a nuly vytvárajú stále nové reťazce. Zdá sa vám to stále také nevinné?
(Nina Sekrenešová, septima)