Áno, to som ja. Spersonifikovaná rastlina s drevnatou stonkou, korunou z kučeravého červeného lístia, v ktorej hniezdia miestne vrabce. Som strom. Ako život takého stromu vyzerá? No zväčša záleží od toho, kde vás vysadia, do akej hliny dostanete možnosť vnoriť svoje korene, aké miesto sa stane vaším doživotným domovom. Ja? Ja som bol zasadený uprostred bielej vykachličkovanej plochy hemžiacej sa ľuďmi. Som Javor Námestný. V drevnatých žilách mi prúdi meštianska krv. Teda vlastne, živica.
A ako vyzerá môj bežný deň? Pravdepodobne neočakávate nič zaujímavé, predsa len, stojím na tom istom mieste od momentu, keď červený kotúč slnka vykukne spoza striech, až pokým si znova neľahne do postele a vystrieda ho biela tvár luny. Ale napriek tomu, žijem dobrodružný život stromu. Pred očami ukrytými v hnedej kôre sa počas dňa naskytnú také pohľady, aké ľudské buľvy vtesnané do lebky vidia len zriedka.
Stojím si tam, obloha sa oblieka do svetlomodrých šiat, zvlieka si čierne pyžamo posiate striebornými bodkami a divadelná scéna sa z noci mení na ráno. Zo začiatku vládne vždy absolútne ticho prerušované len zurčiacou fontánou. Keď začne vychádzať slnko, do harmónie sa pridajú skoro vstávajúce vtáčiky. Neskôr koncert svojím partom, hoc nie veľmi melodickým, obohatia prvé linky autobusov, no a potom …. Potom už je celá hudba v čudu. Prídu ľudia.
Naháňajú sa do práce, vylieva sa im vriaca káva z pohárov, ako bezduché stvory hľadia do bielych obrazoviek, akoby chceli pocítiť, aké je to fotosyntetizovať. Neustále pozerajú na hodinky, aby vedeli, či majú svoje tempo zrýchliť, alebo ponechať rovnaké, keď sa chcú dosť do kancelária včas. To sú tí prví ranní vstávači. To sú dospelí.
Neprejde ani chvíľa a už námestie predtým zahltené vysokými postavami v pochmúrnych čiernych oblekoch alebo v šatách prehnane krikľavých farieb, nahradí hmýriaca sa machuľa smiechu, kriku, veselej vravy, pestrých tričiek a bielych tenisiek. Vreštia na seba cez celú ulicu, akoby sa nevideli sto rokov, ale veď to je tá krásna detská radosť. Vo vzduchu poletujú lopty a žuvačky, na zemi sa váľajú kolobežky a celé mesto zrazu akoby ožije a naberie červeň do líc, keď idú malí žiaci do školy.
Tínedžeri? Tí buď do tej školy ani nejdú, alebo sa do nej prepašujú najtmavšími cestičkami, aby si len tá, ten alebo tamtí nemysleli, že sú trápni. Ja, ako obyčajný javor z námestia, by som vlastne ani nevedel, ako taký tínedžer vyzerá, keby každé poobedie moje zízanie vôkol neobčerstvila tá úbohá zosivený starenka, vkuse sa ponosujúca na tú dnešnú hroznú mládež. Dôchodcovia. Aj tých sa preženie popred môj zrak za deň celkom dosť. Ak sa to teda dá považovať za preháňanie sa.
No a nakoniec každý deň, ako je to už pätnásť rokov môjho rastlinného života, farebnosť ľudských osobností pomaly zmizne, orchester fontán, vrabcov a autobusov dohrá a príde noc. A bol by som aj niekedy zavrel oči, keby mi ich vždy nedržal otvorené ten nádherný neónový nápis – Prior.
(Natália Korineková, sexta)