Keď som sa nedeľné ráno zobudila do slnečného dňa bola som plná očakávaní. Ako pred každým maratónom. Hlavou mi behali klasické otázky: aké bude počasie, nebude príliš teplo, aká bude trať, a čo súperky, len neprepáliť tempo, bude dnes kríza na 35 kilometri???? Ale na štarte bol cieľ jasný. Hlavne si užiť atmosféru a dobehnúť s pocitom, že som urobila pre výsledok všetko a prekonala vlastné limity. Nakoniec boli to majstrovstvá Slovenskej republiky v maratóne! A samozrejme dobehnúť v zdraví …
Keď Matej Tóth, náš zlatý olympionik, stlačil spúšť štartovacej pištole, námestie v Banskej Bystrici vrelo. Na trať vybehlo s nadšením vyše 500 bežcov. Síce niektorí tušili, že po hodine behu nadšenie opadne, ale aj tak bežali ako o život. Darmo adrenalín a povzbudzovanie plného námestia robí svoje.
Po pár kilometroch kopcovitý profil trate, stúpajúca teplota a pražiace slnko dávalo tušiť, že to bude maratón z kategórie „pekný, ale nikdy viac“. Nuž, ale nič nie je zadarmo. Poznáte to. Napriek všetkým nástrahám trate sa mi bežalo dobre. V dave som spoznávala mnohých známych z radov bežcov, s ktorými sme sa navzájom povzbudzovali a priali úspešný návrat do cieľa. Práve toto je na behaní pekné, tie priateľstvá, nadšenie, keď vám niekto na trati podá pohár vody, zatlieska, povzbudí…
Asi po 3 km sa pri mne objavila mladá dievčina na bicykli, ktorý mal označenie 1. žena MSR. Najskôr som ani nepochopila význam jej prítomnosti. Viac ma zaujal jej elektrobicykel. Taký som ešte nevidela. Naozaj som sa nepovažovala za favoritku. Keď moja hlava pochopila, čo jej prítomnosť pri mne znamená, priznám sa, že sa trocha aj zľakla. Čože??? Ja a zatiaľ prvá…. tepy vyskočili na 250 a nebolo to behom!!! Hovorila som si: „Hlavne sa upokoj, možno to ani nie je pravda, mladá dievčina si nevšimla ženy na čele, alebo aj keď, tak určite sú mi všetky v pätách….uži si ešte 10 minút slávy, nezrýchľuj, zachovaj pokoj a uvidíme. Priznám sa bolo to ťažké. Ľudia ma hnali, atmosféra popri trati bola úžasná, veľa detí, mladých, ale aj starších ročníkov. Dojali ma vozíčkari pri trati. Nedá sa to veľmi opísať. Musíte zažiť.
Dalo by sa veľa rozprávať. Mám v hlave každý kilometer, ale koho by to zaujímalo? Tak aspoň stručne. Po prebehnutí méty 21 km (polmaratón) a stále s náskokom na druhú ženu cca. 5 minút som začala dúfať. Na 30 km sa môj náskok mierne zvýšil a zvyšoval ďalej. Sily síce ubúdali, ale hlava veľmi chcela. Hovorí sa, že 70% maratónu je v hlave. Je to tak. Na 35 som začala veriť. A to mi pomohlo prekonať začínajúce kŕče v nohách (pocit, že bežíte s dvoma zahryznutými pitbulmi v stehnách), pocity nevoľnosti (verte mi energetické gély skombinované s teplou vodou vedia spraviť v črevách búrku) a únavu. Cieľová rovinka námestím bola najťažšia, ale zároveň najkrajšia. Nepovedala by som, že si tak dokážem vychutnať 500 metrov do kopca na konci síl…. šialené. Odrazu nič nebolí. Agónia. Priestor cieľa som videla rozmazane. Cez slzy veľa nevidíte … Cieľ bol pred schodmi katedrály. Aké symbolické … Bolo za čo ďakovať.
A záver? Naozaj som majsterkou Slovenska v maratóne žien v roku 2016!!! Sama ešte neverím, ale medaila na krku a fotky sú dôkazom. Tak si to užívam. Ďakujem Bohu za tento zážitok, za ľudí, ktorých mi poslal ako podporu a inšpiráciu, za zdravie a možnosť tvrdo trénovať, za všetko…..
Mgr. Monika Píšová