Ako sa nám cestovalo? (Lívia Laurincová)
Cesta do Francúzska ubehla celkom rýchlo. Ranné vstávanie o 00.30 určite nebolo nijakou výhrou, no cesta v aute ma úplne prebrala a myslím, že aj všetkých ostatných. Od chvíle, keď sme nasadli do mikrobusu panovala dobrá nálada a smiechu tiež bolo dosť. Čakanie na autobus sme si spestrili hraním hry nindža a po dlhom dni sme večer okolo 7 dorazili do Poitiers. Cestou naspäť sme išli vlakom TGV do Paríža a po letisku nás previezol malý vláčik CDG Val, ktorý sa sám ovládal. Z lietadla sa nám podarilo zazrieť aj rozsvietenú Eiffelovku. V som si zdriemla a keď sme vo Viedni nasadli do nášho mikrobusu, už sme boli celkom unavení, no chalani aj tak mali energiu spievať pesničky a tešiť sa zo slovenskej pumpy. Domov sme dorazili okolo tretej ráno a síce mi bolo dobre aj v Poitiers, nesmierne som sa tešila na svoju posteľ a rodinu, ktorá na mňa doma čakala. Aj keď dlhé cestovanie moc nemusím, toto by som si kľudne zopakovala znova.
Ako nám bolo v škole? (Magdaléna Orlíková)
Škola, ktorú sme navštevovali, bola taktiež cirkevná, ale na rozdiel od tej našej bola súkromná a jej súčasťou bol aj internát, keďže mnohí študenti dochádzali. Školský areál bol veľmi veľký. Školu navštevovali deti asi od 12 do 20 rokov. Čo bolo pre mňa zvláštne, je ich číslovanie ročníkov. U nich sú najstarší na škole prváci. Keby nastúpite do tej školy (máte 12 rokov) idete do 6. triedy. Na ďalší rok idete do piatej potom do štvrtej… Zložka, kde sa nachádzajú ročníky 6e, 5e ,4e sa nazýva Collège a 3e,2nd a 1er je Lycée. Vyučovanie začínalo o 9:00 a končilo okolo 15:00 -16:00. Čo sa mi viac páči u nás je, že máme vlastnú triedu a taktiež, že vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi nie sú také formálne. Každopádne ich škola bola veľmi moderná s veľkou knižnicou a miestnosťou, kde mohli žiaci tráviť svoj voľný čas a každý žiak aj učiteľ mal svoj tablet. Bola to pre mňa nová skúsenosť a som rada, že som tam bola.
Ako nám chutilo jesť? (Richard Korinek)
Čo sa týka francúzskej kuchyne, tak bola super. Najviac mi chutili krevety. Ochutnal som aj ustrice, majú veľmi zaujímavý tvar, ale je to dosť divné jedlo. V škole majú tri jedálne a varili tam naozaj dobre. Obedová prestávka trvala viac ako hodinu. V jedálni sme mali na výber z viacerých hlavných jedál. Mohli sme si vybrať z rôznych šalátov, dať si syr s bagetkou, aj dezerty, múčniky a pečivo. Francúzi jedia večeru veľmi dlho, aj viac ako hodinu. Okrem hlavného jedla (mäso, zemiaky, ryža, cestoviny) je tam aj veľa syrov a orechy. Niektoré syry dosť smrdia, ale niektoré sú chutné. Ich kuchyňa sa dá jesť ale slovenská mi chutí viac.
Ako sme komunikovali? (Michal Fojtík)
Na moje prekvapenie francúzski žiaci vedeli minimálne po anglicky a keď sme sa snažili niečo povedať vo francúzštine, tak na to boli veľmi hákliví a opravovali nás do nemoty. Našťastie rodičia môjho korešpondenta vedeli základy angličtiny. Moja komunikácia bola veľmi náročná, lebo náš priemerný žiak by bol nadpriemer u nich a patril by k najlepším z triedy. Ale na toto všetko som sa dokázal porozprávať s každým, keď bola ochota s trochou odvahy a tej teda bolo. Jediné, čo ma mrzí, je že moje cudzie jazyky nie sú veľmi rozvinuté. Aj napriek tomu, že som musel vyjsť zo svojej komfortnej zóny, ma to všetko posunulo ďalej v mojej angličtine a hlavne v tom, aby som sa cudzí jazyk nebál používať.
Ako sme spoznávali mesto a jeho politiku? (Jakub Kopál)
V utorok sme navštívili radnicu v Poitiers, ktorá na nás hneď na prvý pohľad zapôsobila svojou vznešenosťou a bohatou históriou. Budova má krásne chodby plné obrazov a neorenesančných priestorov, ktoré vytvárajú nezameniteľnú atmosféru. Usadili sme sa do pohodlných stoličiek v pripravenej zasadacej miestnosti, ktorá pôsobila o niečo modernejšie než zvyšok radnice. Privítali nás zástupcovia mesta, ktorí si pre nás pripravili odbornú prezentáciu. Hlavnou témou bola ekologická iniciatíva a plán mesta na znižovanie uhlíkovej stopy. Ukázali nám rôzne grafy, štatistiky a vysvetlili, aké sú ich ciele do najbližších rokov. Súčasťou prezentácie bol aj krátky ekokvíz, pri ktorom sme si mohli tipnúť, ktoré faktory najviac zaťažujú životné prostredie. Z odpovedí aj vyplynul ekologický cieľ Poitiers na najbližšie roky, najmä v oblasti dopravy a obmedzovania emisií. Nádherná, historická, až monumentálna budova radnice vo mne zanechala silný dojem.
Ako sme navštívili La Rochelle (Lucia Cifríková)
Výlet do La Rochelle bol za mňa tá najkrajšia bodka za naším výmenným pobytom plná nezabudnuteľných zážitkov. Síce nám počasie veľmi nevyšlo, ale vďaka úžasným ľuďom, s ktorými som strávila tento čas, mi počasie nepokazilo náladu ani trošku. Náš výlet sa začal v Akváriu La Rochelle. Akvárium bolo obrovské a plné tých najrôznejších morských živočíchov, o ktorých sme sa dozvedeli mnoho zaujímavostí. Samozrejme, nevynechali sme ani obchod so suvenírmi. Následne náš výlet pokračoval vydláždenými uličkami historickej časti mesta. Navštívili sme ,,La tour de la Chaîne“ na pobreží La Rochelle. Z veže bol nádherný výhľad na Atlantik a prístav plný lodí. Francúzsko nie je výnimočné iba Eiffelovkou. Je najmä výnimočné vďaka bohatej histórii, nádhernému prostrediu a neopakovateľnou atmosférou.
Ako som si rozumel s mojím „correspondant“ (Samuel Farkaš)
Môj correspondant bol Aymeric. Bol veľmi milý, dosť sme si rozumeli, hrali sme spolu spoločenské hry spolu aj s jeho rodičmi. Mal aj brata Alexisa, ktorý sa mi venoval, keď Aymeric nemal čas. Tiež sme si dobre rozumeli a hrávali sme spolu na záhrade futbal alebo sme sa rozprávali v jeho izbe. Rodičov mal taktiež veľmi milých, dosť sa mi venovali a nemali problém kúpiť aj zopár vecí. Varili veľmi dobre a hlavne veľa, takže hladný som vôbec nebol. Do školy sme chodili každé ráno autobusom a väčšinou sme prišli do školy aj dve hodiny pred vyučovaním. Naspäť sme chodili tiež autobusom, alebo nás vyzdvihla mama Aymericovho najlepšieho kamaráta. Vždy keď prišiel domov, tak sa spolu s bratom učili aspoň 2 hodiny. Vedel veľmi pekne kresliť a po celej izbe mal polepené svoje výkresy. Celkovo som sa u neho cítil výborne a tento výlet som si veľmi užil. Dúfam, že sa mi s ním podarí ešte niekedy stretnúť.
A my učiteľky? Každá cesta do zahraničia je veľkou výzvou a poriadnou dávkou zodpovednosti, ktorú treba uniesť. Na druhej strane, vidieť usmiate tváre našich žiakov aj ich rodičov nám prinášajú radosť a spokojnosť, ktorá pretrvá aj dlho po mobilite.
