„22. decembra (1849) nás priviedli na Semjonovské námestie. Tam nám všetkým prečítali rozsudok smrti, dali pobozkať kríž, zlomili nám nad hlavami kordy a obliekli do bielych košieľ. Potom troch z nás postavili k stĺpu, kde sa vykonával rozsudok. Volali nás po troch, mal som vtedy ísť v druhej skupine a života mi neostávalo viac než minúta. …“
Týmito slovami spomína na chvíle pred popravou Fjodor Michajlovič Dostojevskij. Na poslednú chvíľu dostal milosť a skončil v sibírskom vyhnanstve. V roku 2021 uplynulo 200 rokov od narodenia a 140 rokov od úmrtia tohto slávneho spisovateľa. V blogu, nielen pre študentov, si pripomenieme pár faktov o jeho diele. Dostojevskij – predstaviteľ ruského realizmu, priekopník modernej psychologickej prózy, autor cenený za svoj humanizmus a estetickú pôsobivosť.
Pred popravčiu čatu Dostojevského priviedla účasť v ilegálnom Petraševského krúžku, skupine inteligencie, ktorá si želala reformy v Rusku. Dostojevskij, syn šľachtica a lekára, vstúpil do literatúry už pred spomenutými dramatickými udalosťami roku 1849. Medzi jeho rané práce patria diela ako Chudobní ľudia, Biele noci, Dvojník, Netočka Nezvanovová. Esteticko-literárne cítenie Dostojevského bolo ovplyvnené tvorbou Gogoľa, Balzaca, Puškina a tiež tradíciou romantickou (Schiller, Žukovskij). Jeho život i tvorbu ovplyvnila aj epilepsia, choroba, ktorou celý život trpel. … „Najväčšie nebezpečenstvo svojho života, epilepsiu, premieňa v najväčšie tajomstvo svojho umenia, čerpá z týchto stavov dosiaľ nepoznanú tajuplnú krásu a úchvatnú extázu svojho JA, akumulovanú v okamihoch mátožnej predtuchy.“ … Tak písal o Dostojevskom literát Stefan Zweig. Je faktom, že v dielach Dostojevského sa objavujú postavy trpiace touto chorobou (napr. román Posadnutí). Epilepsia, zážitok popravy, väzenie, prostredie mravnej biedy zločincov, materiálna núdza (Dostojevskij bol viackrát dlžníkom) a rodinné udalosti prispeli k jeho záujmu o problematiku existencie človeka. Dostojevského tvorba predznamenáva filozofiu existencializmu. Existencializmus do centra záujmu zasadil ľudskú existenciu, ktorá je chápaná ako jedinečná a nezameniteľná. Svoju existenciu si človek najviac uvedomuje v situáciách, kedy je jeho život v kríze a ktoré existencializmus nazýva hraničné situácie (bolesť, vina, strach, úzkosť…).
Dostojevskij tieto krízové situácie zažil nielen vo väzení. V liste bratovi z roku 1854 píše : „Čo sa stalo za tie štyri roky s mojou dušou, mojou vierou, mojím rozumom – to ti nepoviem. Bolo by to dlhé rozprávanie. Avšak večné sústredenie vo vlastnom vnútri, kde som sa uchyľoval pred trpkou skutočnosťou, prinieslo svoje plody.“ … A my dnes tieto plody máme zhmotnené v jeho najvýznamnejších dielach : Zápisky z mŕtveho domu, Bratia Karamazovovci, Idiot, Zločin a trest, Posadnutí. Dostojevskij je autor, ktorý sa usiloval o obrodu spoločnosti v duchu kresťanstva, svet viery a Evanjelia ho fascinoval nielen osobne, ale prihovára sa k nám aj z jeho diel.
… „Veľmi sa modlíš k Bohu, Soňa ?“ – spýtal sa jej (Raskolnikov). … Soňa mlčala, stál vedľa nej a čakal na odpoveď. „Čo by som bola bez Boha ?“ – rýchlo, energicky zašeptala, blysla naňho rozžiarenými očami a mocne mu stisla ruku. … môžeme čítať v diele Zločin a trest. Soňa, žena žijúca v chudobe a na okraji spoločnosti, má svoju existenciálnu istotu v Bohu. Tak to je Dostojevskij. Už ste od neho niečo čítali ?
(autor : Mgr. J. Bačišin; citáty v texte z : Gottwaldová, Lada : Existencialismus F. M. Dostojevského, MU Brno, 2007.) … Slovo na záver : Ilustračné foto a zábery klipu na konci blogu pochádzajú z filmu Zločin a trest, ktorý roku 1969 natočil režisér Lev Kulidžanov. Hoci tento román bol sfilmovaný viackrát, táto čiernobiela snímka sa pokladá za jednu z lepších filmových verzií.