V očakávanom rozhovore sa stretávame s vplyvným hokejovým novinárom, ktorý odhalí tajomstvá žurnalistiky v hokejovom svete. Rozhovor nám poskytne informácie o jeho skúsenostiach, výzvach a nezabudnuteľných momentoch pri sledovaní a spravodajskom pokrývaní hokejových udalostí. Rozhovor nám tiež umožní spoznať jeho pohľad na aktuálny stav hokejovej scény a jeho očakávania do budúcnosti. Ak ste fanúšikom hokeja a žurnalistiky, tento rozhovor je pre vás neodolateľnou príležitosťou získať jedinečný pohľad za kulisami tohto športu.
Tomáš, novinárčine sa venujete od roku 2007. Ako ste sa dostali k žurnalistike?
Odmalička som sníval, že budem športový komentátor, to úplne nevyšlo, ale o športe píšem. Hrával som do rannej dospelosti basketbal – chcel som byť veľký basketbalista, ale s pribúdajúcim vekom som zistil, že na NBA to nebude (smiech). Neskôr som začal študovať na Fakulte Masmediálnej komunikácie v Trnave. Prvé roky som si na škole užíval, cez letá som pracoval v Amerike. V roku 2007 som úplne náhodou a arogantne, zo srandy napísal Tomášovi Bellovi, vtedajšiemu šéfovi sme.sk, ktoré boli v tej dobe ešte len v plienkach. Napísal som mu, že v športovom oddelení majú veľa chýb. Prišla mi odpoveď, či by som nechcel pre nich robiť. Dal mi príležitosť a začal som pre nich pracovať. Najskôr som bol športovým editorom na webe, ktorý ešte v tej dobe bol podceňovaný oproti printovým médiám. Starí bardi k nemu nemali veľmi vzťah. Trvalo pár rokov, kým mi uverejnili článok vo veľkom SME-čku. Potom sa to rozbehlo. Videli vo mne niečo, videli, že chcem, mám potenciál, že som šikovný a aj ma to bavilo. K tomu som mal super mentorov, Petra Fukatscha, Vojta Jurkoviča, Ondra Gajdoša či Miloša Šebelu, ktorí ma veľa naučili. Síce chcenie je jedna vec a druhá je, aby ste sa mali od koho učiť. To máš ako v športe. Keď prídu mladí, majú pri sebe starých, ktorí im trošku pristrihnú krídelka a dajú im pocítiť, že nedostanú všetko zadarmo. Najprv som sa priečil, ale postupne som uznal, koľko mi to dalo. Učil som sa na vlastných chybách a snažil sa zlepšovať.
Ako vnímate súčasných mladých novinárov?
Súčasná doba je veľmi rýchla. Všetko je o sociálnych sieťach. Na jednej strane to je dobré, ale na druhej strane by chcel byť hneď každý veľký a chodiť na veľké akcie. Dôležitý je však aj terén, ktorý ťa najviac naučí. Áno, je super písať o NHL a pozerať najlepšiu ligu sveta, ale pre mňa je umenie aj to, že ideš na slovenskú extraligu či inú súťaž a napíšeš o klube, ktorý máš najbližšie od domu. Vymyslíš si niečo vlastné, len nepreložíš to, čo si čítal v zahraničnom médiu. V teréne zistíš, ako reaguje hráč, keď vyhral, alebo prehral, aké otázky mu dávať, koho si vyberať na rozhovory a ešte keď je nejaká uzávierka, tak ju stihnúť.
Veľakrát však to nie sú chyby len mladej generácie, lebo sa nemá od koho učiť, keďže chýba silná stredná generácia športových novinárov. Športová žurnalistika je super vec, ale je náročné sa uživiť, ak chce mať človek slušný život.
Čiže je tam veľký skok?
Áno, áno. Ale to je chyba aj médií, lebo ak bude všetko hnané iba clickbaitom, nemáš šancu produkovať kvalitu. Sám to asi vieš, že často klikneš na titulok a v článku nič nie je. Nič si sa nedozvedel, ale svoju úlohu si splnil. Ak sa toto nezmení a čitateľ nebude chcieť mať kvalitu a nepriplatí si za to, tak to bude ťažké. Veľa s tým súvisí malý slovenský trh, kde sa ťažko uchytia kvalitné projekty ako napríklad české Bez frázy.
Takže titulok predáva…
Áno. Je to správne, lebo titulkom musíš zaujať, ten musí byť najlepší. Na webe to často inak nepredáš. Je iná doba, kedysi sa otvorili noviny, tak v nich vidíte text, fotku, grafický prvok, ktorý si prečítate. Ale na webe, keď vás titulok nezaujme, tak ďalej nejdete. Na druhej strane by nemal byť lacný clickbait, kde ide len o titulok a v samotnom texte nie je nič. Rozumiem aj tomu, ale osobne by ma to nebavilo. Je to veľmi ploché a nie je to pre mňa žurnalistika. Titulok často súvisí aj s respondentom, keď je suchý, strohý, veľa z neho nedostanete.
Počas svojej kariéry už viem, že kto ako odpovedá na otázky a kto je ako zhovorčivý a nie každý je Libor Hudáček, ktorý v rozhovore ponúkne štyri až päť titulkov a vždy povie niečo, čo je chytľavé (smiech). Alebo Juro Slafkovský, ktorý povie „Góly z bufetu“.
Čo vás najviac baví na práci novinára?
Cestovanie, keď môžem spoznávať nové krajiny a ich kultúru. Rokmi som sa vyformoval a najviac ma baví písanie komentárov – byť mienkotvorný, keď si môžem obhájiť názory. Taktiež ma bavia príbehy – keď sa príbeh vyvíja. Napríklad, keď som bol na olympiáde v Pekingu 2022, bolo fascinujúce sledovať prerod Juraja Slafkovského. Plus mám rád, keď sú príbehy nečakané, nepredpovedateľné, ako celý šport. Mám rád príbehy a nielen mladých, ale aj tých starších, keď sa vyšvihnú.
Ako starnem, nebaví ma písať spravodajstvo. Je to síce povinná jazda, ale želám si, aby som sa dožil toho, aby som ho už nemusel robiť (smiech).
Čo vám najviac chýba v slovenskej športovej žurnalistike?
Chýba mi kvalita. To nie je chyba novinárov, ale médií. Veľa médií chce mať veľa klikov za málo, a tak aj vyzerá ich obsah. Tým, že nevedia či nechcú zaplatiť kvalitných ľudí, ľahko im odchádzajú do iných odvetví. Aj v televíziách s výnimkou pár výnimiek rezignovali na spravodajstvo a publicistiku a len kupujú a vyrábajú priame prenose. V minulosti, v denníkoch bola hlavne kvalita ako kvantita. V dnešnej dobe ostalo kvality málo, čo je škoda.
Ako vnímate slovenskú novinársku scénu?
Z celkového hľadiska ju vnímam v pozitívnom slova zmysle. Napriek tomu, čo sa u nás deje. Sú tu fašisti a cez silné média vieme na nich upozorňovať. Nie ako v Maďarsku alebo v Poľsku, kde sú média utláčané. Žiaľ, v Maďarsku sa stalo to, čo sa stalo, a pomaly sa z nich stáva autokracia, aj kvôli tomu, že nemajú, nezávislé silné média. U nás je super, že máme silné podhubie médií.
Ako z prvých na slovenskej scéne ste začali pôsobiť na Twitteri. Čo vás viedlo k tomu, aby ste boli aktívny na tejto sieti?
Paradoxne, môj bývalý šéf ma stále prehováral, aby som na Twitteri zaregistroval. Odolával som (smiech). Keď som bol v Amerike, tak môj kamoš basketbalista – Justin Sedlák, mi hovoril, že aké je to super, že sa tam dozviem najviac informácií. Po tomto tlaku som si ho založil (smiech), ale nebol som až tak aktívny. Zrazu prišla olympiáda v Soči v roku 2014. Boli sme sa pozrieť v olympijskej dedine, kde bývali aj naši hokejisti vrátane Zdena Cháru. Všetci vieme, aký je vysoký. Organizátori nemali pre neho dostatočne dlhú posteľ, tak mu k nej položili bedničku. Spravil som z toho fotku, dal ju na Twitter a stala sa virálnou, keď ju prebrali všetky možné zámorské médiá. Počas olympiády ma zrazu Twitter chytil, ale roky mi trvalo, kým som získal prvých päťsto followerov. Veľa novinárov sa mi smialo, robili si zo mňa srandu, ale mňa to bavilo a nejako som to preklenul. Postupom času slovenský Twitter ožíval, aj keď niektorí vplyvní novinári si z toho stále robia srandu.. Aj tak sa ma veľa ľudí pýtalo, že čo tam robím, prečo nie som aktívny ako všetci na Facebooku a Instagrame. Ak mám byť úprimný, z duše nenávidím Facebook, lebo všetok ten hnoj, čo tam je, ma unavuje. Na Twitteri sú väčšinou ľudia inteligentní a dokážeme tam normálne diskutovať. Áno, aj tam sa zvýšil počet trollov a rusofilných pacientov, ale to vyriešte blokovaním. Postupom času som získal, okrem ľudí, aj rešpekt v hokejovej komunite. Verím však, že ten prišiel viac mojimi textami. Teraz, keď niečo napíšem, tak to má aj slušný dosah. Som rád, že okrem mňa to rozbehli aj iní novinári – Maťo Deraj, Martin Toth-Vaňo, Michal Runák, Števo Eisele, Tomáš Kotlárik, bratia Zagibovci, Paťo Mitas, Veronika Pullmanová, ktorá píše o tenise a lyžovaní. Na získavanie informácií je to najlepšia aplikácia, aj keď som teraz trochu nervózny, lebo Elon Musk je šialený sociopat, ktorý vyhodil polovicu ľudí a spravil z toho hlavne v americkej časti Twitteri hnoj, čiže uvidíme, či nám naše bubliny vydržia.
Akú máte skúsenosť s autorizáciou rozhovorov? Stáva sa vám často, že respondent chce meniť odpovede?
V dnešnej dobe chce autorizáciu takmer každý, aj tí mladší hráči. Nemám s tým problém, keď si to chce respondent prečítať. Nevadí mi, ak niekto doplní nejakú vec, ale nemám rád, keď niekto radikálne mení svoje myšlienky. Ak si dobre spomínam, tak celú svoju kariéru, mi respondent raz úplne pomenil odpovede – čo som po tom aj napísal do perexu, že zmenil polovicu svojich odpovedí. Na tento krok bol daný človek veľmi nahnevaný. Odpovedal som, že keď chcú, tak im aj zverejním nahrávku. Rozhovory však treba učesať, lebo, ak by sme ich uverejňovali v takej forme v akej to hráč povedal odslova doslova, nevyzerali by často v dobrom svetle.
Mali ste niekedy počas vašej novinárskej kariéry počas rozhovoru pocit a chuť zabaliť to? Povedali ste si „Tak toto bolo prvý a poslednýkrát“?
Spomínam si na pár situácii, ale nikdy to nebolo, že by som chcel novinárčinu zabaliť. Je to práca aj hobby zároveň. Párkrát sa mi stalo, že mi niekto nadával. Nepríjemné skúsenosti mám s niektorými balkánskymi basketbalistami, ktorí si myslia, že budú rozhodovať ešte aj o titulku. Keď posielam rozhovor na autorizáciu, vždy posielam iba prepísaný text bez titulku a perexu, lebo to je moja osobná vec, čo dám do titulku. Alebo, keď robím väčšiu tému, tak pošlem iba citácie.
Na druhú stranu, na ktoré rozhovory radi spomínate?
Mal som to šťastie, že sa mi podarilo urobiť už veľmi veľa rozhovorov. Ako prvý mi napadne šesťnásobný víťaz NHL – Mark Messier, s ktorým som sa rozprával pätnásť minút face to face. Fotku s ním a výtlačok rozhovoru mám doteraz zarámovaný (smiech). Doteraz si to pamätám, ako keby to bolo včera a pritom to bolo dvanásť rokov dozadu. Pamätám si, ako som sa na tom smial, lebo predo mnou sa s ním rozprávali Adela a Sajfa, potom som prišiel ja a povedal mu, že sa budeme teraz baviť o hokeji, tak bol celý natešený, lebo oni sa ho pýtali rozličné blbosti. Super rozhovory boli aj s legendou Detroitu Red Wings – Stevom Yzermanom, ktorý bol taktiež veľmi príjemný. Veľmi rád spomínam na Teema Selänneho, s ktorým som robil rozhovor na olympiáde v Soči, čo bola posledná olympiáda s hráčmi z NHL. S ním som sa rozprával hneď na začiatku turnaja a musím povedať, že Teemu je skvelý a úžasný človek. Na olympiádach je mix-zóna rozdelená na kóje. Prvá ide domáca televízia s americkou NBC, ktorá platí najväčšie práva. Po tom idú agentúry a my sme úplne posledný plebs. Rozdával rozhovory 35 minút. Pamätám si, že som išiel ja, jeden český novinár a ešte nám dal asi desať až pätnásť minút. Bolo to úžasné, lebo to bola jeho posledná olympiáda, mal už 43 rokov, Fíni skončili bronzoví a on nakoniec vyhral ocenenie MVP celého turnaja. Výborní boli aj Henrik Lundqvist, Patrick Kane, Sabastian Aho, Patrik Laine, Jonathan Toews, Sidney Crosby, Patrick Sharp. Neviem si presne vybrať jeden konkrétny, ale perfektný bol tiež Dominik Hašek, ktorého si celkovo vážim za názoy a samozrejme Marián Hossa, s ktorým som spolupracoval na jeho autobiografii. Mariána poznám roky, pri písaní knihy som ho spoznal z inej stránky. Super story mám so Zdenom Chárom, keď robil jednu charitatívnu akciu, on šoféroval dodávku a ja som vedľa neho sedel a robili sme rozhovory.
Koľkých vrcholových hokejových podujatí ste sa osobne zúčastnili?
Majstrovstiev sveta osem a tri olympiády, v Londýne to bola letná, a potom zimné v roku 2014 v Soči a minulý rok v Pekingu.
Ktoré zápasy, ktorých ste sa osobne zúčastnili, vám najviac utkveli v pamäti?
Tých bude veľa. Ak načriem do nedávnej minulosti, tak super zápas bol Fínsko – Kanada v roku 2019 u nás na majstrovstvách, lebo Fíni tam otáčali finále. Finále NHL 2013, Chicago Blackhawks proti Bostonu Bruins. Chicago hrá domáce zápasy v United Center, čo je ešte väčšia aréna ako montrealské Bell Centre. Cez finále tam nebolo počuť vlastného slova, ako svedčí nápis v hale Welcome to the madhouse (smiech). Parádne zápasy boli v Madison Square Garden medzi newyorskými celkami. V Soči som zažil úžasné zápasy na spomínanej poslednej olympiáde s NHL hráčmi, aj keď sa tam naším nedarilo. Spomínam si na zápas domáceho Ruska proti USA, keď TJ Oshie nasúkal domácim štyri nájazdy. Alebo aj semifinále Kanada – USA, ktoré síce skončilo len pomerom 1:0, ale bol to parádny hokej. Rád spomínam na zápasy Slovákov v NHL, ale aj zápasy v našej extralige sú super. Napríklad minulý rok semifinále Slovan – Košice, čo bol siedmy zápas a skončil až v predĺžení. V pamäti mám aj finálovú sezónu z roku 2017, v ktorej Banská Bystrica vyhrávala 3:0 na zápasy, Dukla Trenčín vyrovnala na 3:3, rozhodujúci zápas sa hral v Trenčíne a skončil až v predĺžení. Nakoniec sa z titulu radovali hostia, ale bol to úžasný zážitok, lebo na štadión si našlo cestu vyše 7000 ľudí (pozn.: Zimný štadión Pavla Demitra mal v tej dobe kapacitu 4500 miest).
Po poslednom svetovom šampionáte v Rige sa hovorí, že Craig Ramsay už nebude naďalej trénerom slovenskej reprezentácie. Ak nepredĺži kontrakt, kto by ho mohol nahradiť na lavičke?
Uvidíme. Teraz je to hlavne o Craigovi, ako sa rozhodne, lebo v jeho veku sa už veľa netrénuje a navyše má nejaké zdravotné problémy. Ja som však zástancom toho, ak by zmluvu predĺžil, tak by sa museli urobiť zmeny v realizačnom tíme. Teraz, ako sa Andrej Podkonický upísal Omsku, čo je morálne veľmi smutné a hanebné, tak uvidíme, ako sa všetko vykryštalizuje. Šancu možno dostane niekto nový mladý. Na výber tam je Róbert Petrovický, Vlado Országh, možno Peter Kúdelka. Zo slovenských trénerov by to zvládol asi len Országh. Ak by Ramsay skončil, radšej by som šiel naďalej kanadskou cestou, napríklad cez asistenta v tíme NHL.
Čo tak Patrick Fischer?
Patrick Fischer sa mi veľmi páči, lebo by to bola kontinuita v ofenzívnom hokeji. Páči sa mi jeho práca, aj keď Švajčiari nezvládajú štvrťfinálové zápasy, ale zatiaľ neprišla informácia, že končí pri švajčiarskej reprezentácií a druhá vec je, že má vysokú šancu ísť do zámoria a ísť v šľapajach Marca Sturma, ktorý momentálne trénuje Ontario Reign (pozn.: Ontario Reign je farma LA Kings v AHL). Páči sa mi aj v tom, že o Slovákoch hovorí často pekné veci, čo mi potvrdil aj Peter Frűhauf.
Ktorí Slováci majú šancu debutovať v NHL v sezóne 2023/2024?
Uvidíme. O Patrika Kocha sa zaujíma Arizona, ale sám mi hovoril, že tých tímov je viac. Čo sa týka debutu, tak to je ťažká otázka. Uvidíme, kde bude hrať Filip Mešár, či sa posunie do AHL a dostane tam šancu. Šimon Nemec si už podľa mňa odbije premiéru v NHL. Verím, že aj Martin Chromiak. Čo sa týka Juraja Slafkovského, tak si myslím, že tiež bude od začiatku sezóny v prvom tíme. Ľúto mi je Martina Pospíšila, ktorý má brutálny potenciál, ale žiaľ má stále problémy so zraneniami. Martin je dobrý typ hráča, lebo vie zahrať na každej pozícií v útoku a vie hrať, či v Top 6 i v Bottom 6. Adam Ružička by mal naďalej pokračovať v Calgary, a keďže odišiel Sutter (pozn.: Darryl Sutter je bývalý tréner Calgary Flames), tak to pre Adama môže byť reštart a aj sezónu začne v prvom tíme.
Vo finále NHL sa stretnú tímy, ktoré vo svojej kariére ani raz nevyhrali Stanley Cup. Ako hodnotíte finálovú dvojicu zloženú z Vegas Golden Knights a Floridy Panthers?
Je to zaujímavá dvojica a opäť sa potvrdilo, že v NHL stačí, keď postúpite do play-off, čoho je dokonalý príklad Florida, ktorá na konci základnej časti potrebovala výhru Chicaga nad Pittsburghom, aby postúpila do vyraďovacej časti NHL. Vegas je tiež typ, ktorý sa od svojho vzniku posúval vyššie a vyššie a momentálne vyzerá veľmi dobre. Pred sériou by som povedal, že by ma prekvapilo, keby Panthers nevyhrali, ale začiatok s víťazstvom môže vyšvihnúť k premiérovému Stanley Cupu Vegas. Nechajme sa prekvapiť, ako to dopadne.
Na zápasy, ktorého tímu NHL chodíte najradšej?
Veľmi dobrá a ťažká otázka. Mám rád tie tímy, kde hrajú Slováci. Kedysi, keď som bol asi vo vašom veku, tak som fandil Coloradu Avalanche, lebo som zbieral kartičky a Patrick Roy, Peter Forsberg i Joe Sakic boli moji obľúbení hráči. Teraz však už nemám obľúbený tím, ale ak mám povedať, tak mám veľmi veľa kamarátov v Chicagu, aj som tam bol veľakrát, na finále NHL, videl som naživo v drese Blackhawks Mariána Hossu, Michala Handzuša, Marka Daňa, Richarda Pánika, Tomáša Jurča, aj preto mi Chicago prirástlo k srdcu.
Po sezóne má už aj tím Arizona Coyotes, ktorá rieši existenčné otázky. Myslíte si, že Gary Bettmen ju udrží v najlepšej lige sveta?
Keď nemajú štadión, tak sa to hovorí veľmi ťažko. Dosť sa tam tlačí Houston, hovorí sa o Quebecu, ale ten by to finančne neutiahol a potom je tu ešte Salt Lake City. Arizona má problém so štadiónom a je nemysliteľné, aby tím NHL hrával na malej aréne dlhodob. Aj keď je to trošku škoda, Auston Matthews i Matt Knies hovorili, že fanúšikovská základňa „kojotov“ vyzerá veľmi fajn a sú oddaní, ale keď nebudú mať štadión a podmienky, tak podľa mňa je to neudržateľné.
Ste spoluautor biografie Mariána Hossu. Ako ste sa k tomu dostali?
Ja som Mariánovi už dávnejšie navrhoval, aby vydal knihu, ale potom s tým prišli Američania s tým, že by mu to vedeli urobiť priamo cez klub Chicago Blackhawks. A tak sa aj stalo. Chytil sa toho môj dobrý kamarát Scott Powers, ktorý pokrýva Blackhawks pre The Athletic. Dohodli sme sa, že oni urobia americkú časť a ja potom slovenskú verziu. Slovenská edícia nie je úplne čistý preklad americkej predlohy. Povedal by som, že slovenská verzia je kvalitnejšia, lebo v nej sa Marián viac otvoril a vychytali sme veľmi veľa vecí, ktoré v americkej verzií neboli. Je tam viac fotografií, je tam kapitola o rodičoch, o bratovi Marcelovi, o reprezentácii, čiže sme sa to snažili rozšíriť.
(autor: Mário Orság, foto: Martin Baumann)
Tomáš Prokop sa narodil 23. 2. 1985 v Bratilave, ale celý život žije v Pezinku. S novinárčinou začínal v roku 2007 v denníku SME a od roku 2014 je v denníku Šport. Najprv písal o tenise, basketbale, volejbale, olympijských športoch, ale postupne sa vyprofiloval najmä na hokejového novinára. Popritom je šéfredaktorom portálu Basket.sk, keďže basketbal a NBA je jeho celoživotnou vášňou a hobby. Zúčastnil sa ôsmich majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji, troch olympiád (v Londýne 2012, v Soči 2014 a v Pekingu 2022). K tomu bol na viacerých majstrovstvách Európy vo volejbale a basketbalem, pokrýval finále NHL v roku 2013 a absolvoval viacero tripov do Ameriky na veľké množstvo zápasov NHL. Naposledy bol na vyvesovaní dresu Mariána Hossu v Chicagu na jeseň v roku 2022. Je spolutvorcom autobiografie Mariána Hossu a spolupracoval na knihách k 95 rokom a storočnici hokejového Slovana Bratislava. S komikom Joeom Trendym sú autormi NBA šou Buzzer Beater.