Slovenský salezián Anton Hlinka napísal knihu s názvom „Sila slabých a slabosť silných“. Rozpráva o živote kresťanských cirkví v Československu v rokoch 1948 – 1989. V rokoch, kedy naozaj tí slabí prejavili morálnu silu a tí silní – štát a jeho orgány – ukázali limity svojej moci. Strach i slabosť pred pravdou. Aj udalosť, ktorej výročie si dnes pripomíname – sviečková manifestácia – bola ukážkou sily slabých a slabosti silných.
V roku 1975 na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe podpísali európske štáty okrem iného záväzok dodržiavať ľudské a občianske práva. Boli to aj socialistické štáty sovietskeho bloku, medzi nimi Československo. V reálnom živote však tieto socialistické diktatúry nehodlali práva plne rešpektovať a práve na prax ignorácie svojich medzinárodnoprávnych záväzkov poukazovali rôzne disidentské hnutia a aktivity. V Československu sa disidenti – čiže odporcovia režimu — delili na občianskych a kresťanských. Na Slovensku bol tradične silnejší kresťanský disent, ktorý reprezentovali osobnosti ako kardinál Ján Chryzostom Korec, Viktor Trstenský, Anton Srholec, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ján Čarnogurský či František Mikloško. Práve z prostredia katolíckeho disentu vzišli organizátori Sviečkovej manifestácie. Bola to prvá významnejšia verejná akcia manifestačného typu v ČSSR od potlačenia nepokojov v r. 1969. Verejná akcia, ktorej cieľom malo byť poukázať na nevyhovujúci stav náboženských práv občanov v ČSSR. Väčšina katolíckych biskupstiev nebola spravovaná biskupmi, len riadená apoštolskými administrátormi, ktorí často spolupracovali s komunistickým vedením štátu. Výchova a vzdelávanie kňazov boli prísne limitované a kontrolované. Rehoľný život bol ochromený, činnosť cirkví v školách minimalizovaná, činnosť v charite, nemocniciach, armáde či verejnom živote vôbec neprípustná. Komunistický štát uzavrel činnosť cirkví za dvere kostolov, kým v demokratických štátoch sa verejná a slobodná činnosť cirkví brala ako samozrejmosť. Navyše pár mesiacov pred sviečkovou manifestáciou došlo v slovenskej dedine Borovce k vražde kňaza Štefana Poláka, ktorá niesla rukopis práce komunistickej ŠTB. František Neupauer, historik Ústavu pamäti národa, píše, že táto vražda otvorila cestu k sviečkovej manifestácii. Podnet vyšiel od Mariána Šťastného, podpredsedu Svetového kongresu Slovákov. Neupauer píše : „ Na Mariána Šťastného doliehali informácie o prenasledovaných veriacich na Slovensku a ešte silnejšie pôsobila vražda kňaza Štefana Poláka na fare v Borovciach. Oficiálna tlač písala o lúpežnej vražde, aj keď „zlodeji“ nič neukradli.“ Neupauer pripomína, že Šťastný v decembri 1987 napísal list, v ktorom píše o cieli manifestácií, ktoré sa mali konať pred československými veľvyslanectvami – konkrétne poukázať na upieranie náboženských práv, ako aj ostatných ľudských práv v praxi.
Šťastný poslal správu o svojom zámere Jánovi Čarnogurskému a slovenský katolícky disent si myšlienku osvojil. Disidenti a odvážni veriaci sa rozhodli pripojiť formou 30 minútovej tichej manifestácie. Od zámeru neustúpili, ani keď plánované zahraničné akcie kongresu Slovákov pred veľvyslanectvami neuspeli.
Organizovanie manifestácie sa pripravovalo v súlade so vtedajšími platnými zákonmi, podľa ktorých stačilo akciu ohlásiť. Po dohode s ostatnými František Mikloško 10. marca 1988 listom adresovaným Obvodnému národnému výboru Bratislava I oficiálne ohlásil uskutočnenie polhodinového verejného zhromaždenia občanov na Hviezdoslavovom námestí s nasledovným programom: „tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu“. Organizátori už v oznámení naznačili, že pôjde o tichú demonštráciu bez politických prejavov a účastníci stretnutia vyjadria svoj súhlas s jeho programom držaním horiacich sviečok Úrady stretnutie zakázali s odôvodnením, že organizátori nedokážu zabezpečiť verejný poriadok. V skutočnosti išlo o ideologické rozhodnutie najvyššieho vedenia Komunistickej strany Slovenska, ktorá nechcela pripustiť podobné prejavy ukazujúce na neslobodu v ČSSR. Predsedníctvo ÚV KSS zriadilo politickú komisiu, ktorá sledovala a riadila aktivity proti zhromaždeniu a zásah proti nemu. Minister vnútra ČSSR vydal 15. marca 1988 súhlas s organizovaním bezpečnostnej akcie na potlačenie zhromaždenia. Samotný František Mikloško bol 25. marca preventívne zadržaný, aby sa manifestácie nemohol zúčastniť. Tichá manifestácia sa napriek všetkému uskutočnila na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, o 18. hodine večer 25. marca 1988. Pokojne zhromaždených a modliacich sa občanov policajné jednotky rozháňali obuškami, autami so zapnutými majákmi a kropili vodou z polievacích vozidiel technických služieb. Napriek tomu a v súlade s plánom sa plánovaná manifestácia skončila o 18. hodine 30 minúte. Po akcii bolo zadržaných políciou 126 občanov, mnohí boli zranení.
Veriaci a občania, ktorí sa zišli 25. marca 1988, nežiadali nič zvláštne. Žiadali len prirodzené práva, slobodu svetonázoru a išli do rizika v čase, keď odvaha nebola lacná. V tom sa ukazuje sila slabých. V represívnej odpovedi štátu sa ukazuje slabosť silných.
Význam sviečkovej manifestácie je hlavne v tom, že to bola prvá výraznejšia verejná manifestácia za občianske práva od potlačenia pražskej jari v rokoch 1968 / 1969. Sviečková manifestácia bola príkladom občianskeho a kresťanského postoja, ktorý je aktuálny aj v dnešnom verejnom živote.
(prednesené pri spomienkovom stretnutí pri piaristickom kostole, 25.3. 2004)
(Mgr. Juraj Bačišin)