Síce nie vrabce ani lastovičky, ale hravosť , niekedy váhavosť a zdravá štipka drzosti vlastná všetkým mláďatám, mojim oktavánom nikdy nechýbala. Už pomaly opadol smútok z lúčenia a nastalo napätie z očakávania ich ďalšieho letu životom. Musím povedať, že za osem rokov, čo sme sa vzájomne „oťukávali“ v našom hniezdočku zvanom Piaristická spojená škola, lietalo aj perie. Ale to sa v živote stáva, že človek musí najskôr stratiť, aby túžil ďalej hľadať. Našťastie nikto z hniezda nevypadol, ani nebol nasilu vyhodený a každý za tých osem rokov našiel v spoločenstve svoje miesto.
A nielen to. V posledných dňoch zažívam naozaj radostné návštevy svojich študentov. Nie preto, že by si dolámali krídla, práve naopak. Naplnení radosťou a očakávaním „čvirikajú“ po chodbách školy o svojich prvých úspechoch. Veď posúďte sami. Z dvadsiatich študentov oktávy môžu byť štyria lekári (Anton Bobuš, Emma Kminiaková, Marianna Gučíková, Matej Koštialik), traja biológovia (Tomáš Švec, Dominika Kotríková, Mária Štefíčková), jeden farmaceut (Marián Ličko), dvaja architekti (Barbora Gunišová, Matúš Bielik), jeden manager (Mário Garban), dve jazykovedkyne (Mária Greschnerová, Pavlína Michajlovičová) a dvaja počítačoví experti (Martin Marko, Ján Masár). Pred zločincami nás bude chrániť Vladimír Macháček (policajná akadémia), do väzenia ich pošle právnička (Kristína Krahulcová) a psychologickú pomoc poskytne Adriána Herdová.
A čo dodať na záver? Snáď len to, že sa tešíme z ich prvých úspechov. Máme na tom podiel. Veď škola im bola naozaj druhým domovom a formovala ich nielen vedomostne, ale aj ľudsky. A to mi dáva vieru, že nikdy nezletia z pravej cesty a vždy nájdu svoje miesto v živote.
Mgr. Monika Píšová, triedna profesorka